Trpasličie dedičstvo

40.

     Heznak sa z ich dohľadu vytratil ako tichý vánok v údolí, ktorý sa rozplynie behom okamihu ako cukor na jazyku.  Sám netušil, z akého dôvodu sa od skupiny vzdialil, keď si sľúbili, že sa budú držať pokope, ale jeho túžba nájsť truhlicu akosi rástla. Zmocňovala sa ho túžba a zvedavosť po tom, čo dostane za odmenu od Mótsognira, keď mu odovzdá to, o čo si tak vrúcne žiada. Hoc bolo príjemné slnečné ráno, nebezpečenstvo vstalo spolu s ním i celou jeho krásou. Wendigo monštrá mohli byť kdekoľvek a on bol samotný ako chrasta na päte. Keď sa od skupiny vzdialil ešte viac, natrafil na malú studňu. Nesmelými a neistými krokmi pristúpil bližšie k nej a naklonil svoju hlavu, aby nazrel do jej vnútra. Po vody nebolo ani stopy, no vnútro studne bolo obrastené machom a lišajníkmi. Je pravda, že to pôsobilo rozprávkovo, ale Heznak sa týmto emóciám vyhýbal ako čert krížu, pretože mu každá vec, bytosť i jav prišli zradne a prekliate. 
     Keďže mu studnička neukázala nič zaujímavejšie, vzdialil sa od nej. V tom z nej však vyšiel hlas, odporný ženský hlas, ktorý znel ako hlas nejakej starej strigy, ktorá stráca hlas, preto len potichučky šepkala. 
     ,,Heznak, kam tak utekáš?" ozvalo sa.
     Trpasličí kráľ spozornel, nahodil prísny výraz a natiahol ruku po sekere. Rozbehol sa k studni a keď do nej nakukol, uvidel v nej vznášajúcu sa zelenú hmlu, ktorá nehybne lietala vo vzduchu, akoby čakala na moment, kedy nebude pripravený a vsiakne sa doňho ako dažďova voda do pôdy.
     ,,Nebojím sa ťa, ty zlovestná sila," povedal odvážne, no zovrelo mu hrdlo od strachu. Nedával ani najmenej najavo, že sa bojí, ale pri konci vety sa mu zachvel hlas.
     Na tieto slová sa hmla nasiakla do machovej steny studne a jednoducho zmizla. To kráľa zmiatlo. ,,Čo to má znamenať, nejaká skúška?! Prečo sa ma tá choroba zrazu bojí, ha?!" dvíhal oči k nebu a oháňal sa rukami, pričom dúfal, že mu jeho predkovia či ktokoľvek odpovedia na jeho otázku. Namiesto odpovede sa však dostavil vánok, ktorý dvihol jeho husté vlasy do vzduchu a vlnili sa ako rozzúrené more. 
     ,,To som mohol čakať," prskol a dupol do zeme, pričom v nej ostala otlačená jeho stopa. Pokračoval v hľadaní truhlice. 

     Arachne sa škrabala za uchom a nervózne chodila z miesta na miesto. ,,Priatelia, mali by sme ísť hľadať nášho kráľa, ale nie som si istá, či je to bezpečné."
     ,,Ako hovoríš, je to náš kráľ. A za kráľa má správny a verný služobník položiť i vlastný život, ak je to nutné. Musíme ho nájsť," povedal Pufin a chytil princeznú za ruku, aby kráčala zarovno s ním. 
     ,,Navyše, nemôže byť veľmi ďaleko, veď donedávna tu bol s nami," odvetil Alexander a mykol plecami. 
     ,,To je pravda," uznala čarodejnica a jemne sa pousmiala. ,,Tak teda, honba za kráľom." Aj keby ostatní nechceli, šla by ho hľadať. Jej srdce ho milovalo viac, než si myslelo, že je schopné. 

     Kráľovi hory to nedalo a neprestával hľadať. Obracal každý kameň, dvíhal každý konár a vlastnými rukami sa hrabal vo vysokej tráve rastúcej okolo stromov. Nech bola jeho snaha akokoľvek veľká, bolo to beznádejné. ,,Pokoj Heznak, trpezlivosť ruže prináša, či ako sa to hovorí," povedal sám sebe a zhlboka sa nadýchol.
      V okamihu sa mu zazdalo, že ho niekto pozoruje spoza neďalekého stromu. Zastavil sa, spozornel a stisol pery. Očami prekukával každý kúsok lesa. Nič však nevidel. Pokojne sa teda obrátil späť a uvažoval nad návratom k ostatným, keď v tom spoza stromov vyšli štyri Wendigá. Rýchlymi pohybmi sa okolo Heznaka zhromaždili do tvaru štvorca a Heznak ostal uväznený. Nebol schopný od strachu ani uchopiť svoju sekeru, roztriasli sa mu nohy a o krátku chvíľu zúfalo padol na kolená. Monštrá naňho hľadeli odpornými žltými očami, pričom im z papule tiekla zelenkastá zapáchajúca tekutina. Heznak sa začínal pomaly zmierovať so svojou smrťou. Vedel, že tentokrát mu nepomôže ani krik, ani jeho mocná sekera, ktorú mal tak rád. Dvihol zrak k nebu, pričom jeho oči zaplavovali slzy bezmocnosti. Jemne pootvoril ústa. ,,Mótsognir a Durinn, ak ma počujete, prosím, splňte mi posledné želanie, ktoré mám. Nie je to nič o mne a ani pre mňa. Žiadam vás o záchranu mojich milovaných. Prosím, dostaňte Arachne a ostatných bezpečne von z Firlánu, za cenu môjho života. Smrti sa nebojím, pokiaľ sa vyhne im."
     Arachne práve dobehla k Heznakovi a keď videla, v akej sa ocitol situácii, začala z plných pľúc kričať. Ostatní ju stiahli viac dozadu, pretože ako sa dalo čakať, chcela sa rozbehnúť k Heznakovi. 
     Keď sa ozval zborový rev monštier, ktoré sa chystali na hostinu na trpasličom kráľovi, ozval sa rachot, ako keď je silná búrka a udrie hrom. Zrazu celý Firlán zaplavilo obrovské svetlo, v ktorom sa ozval posledný zúfalý škrekot monštier. Keď žiara pominula, z príšer ostala kopa prachu a pred nimi stál trpaslík, okolo ktorého sa hmýrila žiara, akoby to bola jeho aura.
     ,,Čo si zač?" cúvol Heznak vzad.
     ,,Vari ma nespoznávaš?" uškrnul sa trpaslík s bielou bradou ťahajúcou sa až kdesi k zemi. ,,Pred vami stojí samotný Mótsognir."
     Behom okamihu všetci padli na kolená a sklonili hlavy k zemi ako zvädnuté kvetiny. 
     ,,Vstaň, Heznak," prehovoril vládca trpaslíkov a podal Heznakovi ruku. Vložil tú svoju do tej jeho a vstal.
     ,,Nerozumiem. Čím sme si zaslúžili tvoju pomoc a príchod, keď sme nesplnili to, čo od nás bolo žiadané?" spýtal sa pokorne Heznak.
     Mótsognir sa usmial: ,,Že si ho nenašiel? Legenda bola mnou trochu pozmenená a píše sa v nej, že ide o predmet, ktorý som stratil a ukrýva sa v truhlici. Ale Heznak, tá truhlica je tvoje srdce a ten poklad, ktorý sa v nej mal ukrývať sa skrýva v tebe. Pomocou odvahy, lásky a vernosti si bol ochotný položiť život za záchranu tých, ktorých máš tak veľmi rád. Tvoje srdce je plné dobra a to je tá truhlica s predmetom, ktorý ste mali nájsť. To ty si mal v sebe nájsť svoju vlastnú silu, ktorú máš vďaka tvojej dobrote. Už roky som sklamane hľadel na trpasličiu rasu, ako nerozumne žije a ako králi pohŕdali obyčajnými členmi ich rodov. Veril som, že raz príde deň, kedy jeden z kráľov našej rasy naberie odvahu sa vybrať samotný do tohto nebezpečného lesa, aby mi dokázal, že trpaslíci nie sú tak podlí a zbabelí. Mohol som našu rasu potrestať, ale vybral som si iný spôsob. Žiaden kráľ neodolal kráľovskej chorobe, žiaden kráľ sa neodvážil vstúpiť do Firlánu pre dobro svojho ľudu, ktorý vrúcne a ticho očakával jeho poklady a bohatstvo, ktoré im právom patrilo. Moju úlohu si splnil, Heznak. Okrem pokladov tohto lesa ti dlžím ešte jednu službu."
     Heznak bez slov hľadel na Mótsognira a jeho slová mu dodali neuveriteľnú radosť a pocit vnútornej sily, ktorú už roky nepociťoval. ,,Smiem si teda niečo želať?" prehovoril nesmelo no s veľkým očakávaním v očiach.
     Mótsognir prikývol.
     ,,Želám si..." pozrel sa na Arachne. ,,Želám si, aby som mohol žiť dlhý krásny život s Arachne a mať s ňou potomkov, ktorí budú jedného dňa nástupcami trónu a budú spravodlivo vládnuť trpasličiemu ľudu."
     ,,Nech sa tak stane," prehovoril vládca, prikázal Arachne a Heznakovi, aby sa chytili za ruky a mohol ich požehnať. 
     Arachne so slzami šťastia pristúpila k Heznakovi a vložila svoju maličkú ručičku do tej jeho. Mótsognir položil tú svoju na tie ich a z jeho dlane vyžarovalo svetlo, ktoré sa nasiaklo do ich kože.
     ,,Žite šťastný život, drahí moji," povedal Mótsognir a odtiahol sa. ,,A mám pre vás ešte jeden dar." Následne ukázal prstom za seba a všetci sa zaradovali. Dupin sa k ním vracal živý a zdravý, akoby sa mu nikdy nič nestalo.
      ,,A pokiaľ ide to tých, ktorí padli vo Firláne za úmyslom dobra, postarám sa o to, aby oslavovali v sieni slávy s našimi predkami," povedal Mótsognir a zmizol.
     Arachne sa hodila Heznakovi do náručia a nevedela zo seba dostať jediné slovo. Pufin objal svojho brata a nikdy ho nevidel radšej než teraz. Princezná videla, že Alexander stojí sám a nie veľmi nadšený, tak sa k nemu nenápadne presunula a objala ho okolo pásu. Možno sa k Alexandrovi Frederik nevrátil, ale všetko dopadlo dobre a tak, ako dopadnúť malo. Presne tak, ako to osud chcel.
     Každý z Firlánu vzal, čo vládal a po pár hodinách cesty sa šťastlivo navrátili do Heznakovej hory. Privítalo ich ticho, ktoré čakalo na moment, kedy ho premenia svojim spevom a radostnými pokrikmi na hluk šťastia.