Game n.h.

3.

V tichosti som jedol svoju hrianku a očami si premeriaval Lauru. Bola opretá o linku, hypnotizovala zem a v tvári mala divný výraz, povedal by som, že vystrašený. Popravde, ani sa jej nečudujem. Nesprávam sa k nej zrovna najmilšie a to mi spravila jedlo, ale aj tak to nemení nič na tom, že sa mi vlámala do domu. Kto vie, čo je zač.

"Ehm..." upozornil som na seba. Uvedomil som si totižto, že ešte stále neviem, čo tu vlastne robí. Potom, čo sa do mňa zapichli jej modré oči som sa rozhodol pokračovať: "Neodpovedala si mi na jednu otázku." Nechápavo nadvihla obočie. "Čo tu robíš?" pripomenul som jej. Chápavo kývla a sklopila pohľad k svojim topánkam.

"Ja... Vlastne ani neviem," dostala zo seba. Samovoľne som sa zamračil, no nič som nepovedal a nechal ju pokračovať. "Asi to bude znieť divne a vôbec neviem či mi uveríš, ale... Pred pár dňami som našla lístok, kde bola napísaná tvoja adresa a potom sa začali diať také divné veci a..." "Aké divné veci?" skočil som jej do reči. "To je súkromné," povedala neutrálnym, možno trochu ostrejším, hlasom a zároveň na mňa otočila hlavu, akoby chcela vidieť moju reakciu. Len som prikývol.

Od začiatku som vedel, že má s tou hrou niečo spoločné, len som to trochu zle odhadol. Ona nie je protivník, ona je spoluhráč. Minimálne to tak zatiaľ vyzerá. "Nemáš ten lístok náhodou pri sebe?" spýtal som sa s nádejou. "Nemám, stratil sa mi," povedala a svoj pohľad presunula na stenu pred sebou.

"Aj ja som dostal papierik," pokračoval som tichým hlasom po dlhšom tichu. Nepozeral som na ňu, ale kútikom oka som zachytil ako sa jej hlava prudko otočila na mňa. V hlave sa mi automaticky začal prehrávať včerajšok, teda večer, keď mi uniesli rodinu. Párkrát som sa nadýchol a vydýchol, akoby mi to malo dodať odvahu a pokračoval som: "Dostal som ho včera. Bolo na ňom krasopisne napísané "Hra začína, veľa šťastia.  A pod tým bola pomlčka a opísané jedno miesto, dom kamaráta." Bez toho, aby som, čo i len žmurkol som siahol do vačku a vybral odtiaľ Harryho mobil. S tým ako som ho položil na stôl som aj svoj pohľad presunul na Lauru.

Automaticky ku mne spravila krok, ale potom sa zasekla, akoby si nebola istá či spravila dobre, nakoniec, si predsa len sadla na stoličku oproti mne. Chvíľu som nechal oči na jej tvári a premeral si ju aj zblízka, lenže potom zdvihla svoj pohľad od mobilu ku mne, a tak som ten svoj radšej sklopil.

Popísal som jej takmer všetko o tom, ako som bol v Harryho dome a ona celý čas prikyvovala. Keď som skončil zavládlo dlhšie ticho. Na jednej strane som bol rád, že je v tom so mnou a že som jej to povedal, no na druhej som sa bál, nepoznám ju, neviem čoho je schopná a som doslova odsúdený na to jej veriť.

Zrazu ma tak napadlo, mne uniesli rodinu, ale čo zobrali jej? V hlave som si začal formulovať vetu, ako sa jej na to slušne spýtam, ale vyrušila ma. Z vačku vybral pokrčený papier a položila ho vedľa mobilu. Nechápavo som na ňu pozrel. Papierik začala rozkladať a pritom hovorila: "Toto som si našla v kabelke. Kebyže to nie je napísané tým istým perom ako tvoja adresa a nevšimnem si hore malú dvojku, tak to zahodím."

Na papieri boli 4 čísla: 8767 a v ľavom rohu bola napísaná malá dvojka. "Myslela som, že je to niečo ako ďalšia indícia, no teraz myslím, že je to heslo od mobilu." Prikývol som a zobral mobil do rúk. Naťukal som tam číslo z papieriku, ale mobil sa neodomkol. 

Povzdychol som si. "Tak to asi nie je ono," skonštatoval som. Laura nijako nezareagovala len zamračene zostala pozerať na mobil a na papier. Bez slova zobrala papier do ruky a začala si ho pozerať, otáčať... Neviem o čo sa pokúšala, ale nebavilo ma to. Potreboval som si ísť ľahnúť. Posledná vec, na ktorú som mal náladu bolo lúštenie nejakých štyroch čísiel, ktoré podľa mňa s Harryho mobilom nemali nič spoločné.