Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 8. ༺

Zovriem obliečky o niečo silnejšie a v duchu sa modlím, aby sa nepribližovala. Nie som pripravená na to, ako sa mám správať, nechcem sa brániť a kebyže príde, viem že by som sa ani nepokúšala ujsť. Moje telo akoby zamrzlo neschopné sa pohnúť.

Adrenalín v krvi neustále stúpa a do očí sa mi tisnú slzy, ktoré však úspešne zatláčam. Nesmiem teraz plakať, som dostatočne silná, opakovala som si v duchu, lenže uveriť tým slovám je niekedy ťažšie. Bodaj by som tomu skutočne vedela veriť, všetky posledné udalosti len ukazovali opak, nie som dostatočne silná, no napriek tomu nemám na výber, musím to nejako prežiť.

Ani si neuvedomím ako, v ruke držím mobil a volám na to jediné číslo, ktoré by ma mohlo zachrániť. Reisovo meno svieti na obrazovke. Z mobilu sa ozýva pravidelné pípanie, ktoré po pár sekundách ustane a obrazovka naspäť zhasne. Bolo to zbytočné, mohla som tušiť, že to nezdvihne, no volať mu bol akýsi reflex, ktorý som sa naučila za posledné roky. Mohla by som povedať, že sa stal mojim záchrannym kolesom, keď sa zničil aj posledný čln.

Všetky zvuky ustanú a v dome sa rozľahne ticho. Čakám minúty, až sa napokon minúty premenia na hodiny a ja stále čakám, či sa niečo ďalšie stane. Adrenalín ešte stále úplne nevyprchal z môjho tela, napäto sedím na posteli a počúvam ticho, ktoré kričí strachom a napätím.

Dovolím si poriadne sa na nadýchnuť a cítim, akoby to bola večnosť, čo moje pľúca zaplavila poriadna dávka kyslíku. Časť mňa vie, že už sa dnes nič nestane, no tá druhá časť ma presviedča, že ešte nie je koniec.

Pozriem sa na okno. Vonku už je hlboká noc, len mesiac osvecuje prírodu za oknami spolu s pouličnými lampami. Je načase ísť spať, dokonca aj moje telo už začína pomaly preukazovať známky únavy.

Ľahnem si a trasúcimi rukami sa prikryem. Moja snaha zatvoriť oči však vyde nazmar. Ležala som a dívala na hodiny zavesené na stene ako neustále menili svoju polohu. Ručičky ubiehali až neskutočne pomaly a v duchu som sa ich snažila popohnať, no neposlúchali.

Moje unavené oči oslepí až nečakané svetlo, najskôr si myslím, že niekto prišiel a vyľakane som sa posadím, no akonáhle si uvedomím, čo sa skutočne deje, len sa rezignovane opriem o čelo postele. Do izby začali prenikať prvé slnečné lúče.

S povzdychom sa postavím a zo šatníka si vyberiem košeľu s džínsami. Nemalo zmysel pokúšať sa ísť spať, za pár hodín už mám byť v práci. Oblečiem sa a podídem k dverám, na chvíľu váham, či ich otvoriť. Mamu som nepočula ísť na horné poschodie do svojej izby a preto stále hrozilo, že zostala na prízemí.

Potriasiem hlavou v snahe dostať z nej túto myšlienku, no nech som sa akokoľvek snažila, nešlo to. Známy strach sa vrátil, keď som opatrne stlačila kľučku a otvorila dvere. V celom dome je ticho, čo značilo, že nech už je kdekoľvek pravdepodobne spí.

Spravím pár tichých krokoch dopredu, keď zacít ostrú bolesť. Kúsky fľaše, ktorú mama včera rozbila o stenu vedľa mojich dverí, zostali rozbité na dlážke a keďže som celú svoju pozornosť venovala tichému úteku, nevšimla som si ich.

Pokúšam sa utíšiť vzlyk, ktorý takmer unikne z mojich pier a v snahe odolať bolesti sa posadím na miesto na dlážke, kde nie sú nijaké črepy. Hlavu si zakloním a opriem o stenu so silno privretými očami. Bolí to, tak veľmi to bolí a nemusím sa ani pozrieť, aby som vedela, že niektoré časti určite ešte zostali v koži na mojich nohách.

Opatrene s vypätím všetkých síl sa odplazím do kúpeľne a usadím sa na vaňu, ponožky si zložím a prekvapene zistím, že to vôbec není tak príšerné, ako som si myslela. Síce zopár malých kúskov zostalo v nohe, no krv tiekla len z jednej z rán, ostatné boli takmer neviditeľné.

Pomocou pinzety odstránim všetky kúsky a nohy ponorím pod prúd tečúcej vody. Bolesť začala konečne povoľovať, no akonáhle som si spomenula, prečo som vlastne vyšla z izby, vrátila sa. Mám ísť do práce, pretože mi začína za pol hodiny pracovná doba, čo môže byť menší problém, dúfam, že aspoň Reis po mňa príde ako zvyčajne v pondelky.

,,Fajn, dnes to nejako zvládnem," šepnem si pre seba a pozriem sa na svoj odraz v zrkadle.

Modré vlasy sotva siahajúce po ramená si odhrniem z tváre a pokúsim sa o úsmev. Nevyzerá to síce veľmi presvedčivo, no do kaviarne to bohato stačí, aj tak nikoho skutočne nezaujíma aký som mala deň alebo ako som sa vyspala, takže klamať je o to jednoduchšie.

Postavím sa a s úľavou zisťujem, že to nebolí takmer vôbec. Vyjdem von a uvidím, že mama tuho spí na gauči, preto len opatrne prejdem okolo nej a zmiznem za dverami domu.

Postavím sa pred bránku, keď vidím suseda ako sedí pred svojou bránkou na lavičke. Pri čakaní na Reisa sa rozhodnem posadiť sa vedľa neho, aj tak mám pravdepodobne ešte zopár voľných minút.

,,Dobré ráno, pán Wilson," pozdravím ho.

Zamračí sa na mňa, čo s pomocou jeho hrubého neupraveného obočia vyzerá desivo a prehliadne si ma. Samozrejme, že hneď ako som vyšla musel vedieť, že som to ja, no vyzeralo to, akoby sa snažil ubezpečiť, že to nemôže byť nikto iný.

,,Dobré ráno, slečna Devlin," odzdraví ma napokon aj on a ďalej mi nevenuje nijakú pozornosť.

S úsmevom sa naňho pozriem, no on sa naschvál díva na opačnú stranu. Zvykla som si na jeho povahu, všeobecne veľmi ľudí nemusí, preto sa celkom čudujem, že si vždy nájde pár sekúnd svojho času aby ma odzdravil. Možno to bolo celé zapríčinené len tým, že som bola už posledný obyvateľ tejto štvrte, ktorý ho zdravil.

Rozhodnem sa tým ďalej nezaťažovať a pozriem sa na hodinky. Pokiaľ Reis nepríde do minúty, budem meškať, čo by ma mohlo dostať do problémov, no keď som sa dívala na dlhú príjazdovú cestu, nijaké vozidlo som nevidela.

S ťažkým povzdychom sa postavím a poslednýkrát pozriem na cestu, aby som zistila, že auto môjho brata nie je v dohľadne. Musel mať veľa práce alebo na mňa zabudol, keď teraz trávi so svojou priateľkou tak veľa času.

Nemalo zmysel sa tým ďalej zaoberať, preto sa rozhodnem ísť do kaviarne sama a pešo.

༻᯽༺

Prajem príjemné sobotňajšie ráno všetkým,

Príbeh je síce stále len na začiatku, no už má viac pozretí ako som mohla dúfať, ďakujem vám za to ❤

Tento príbeh pre mňa veľa znamená, pretože je to prvá vec, ktorú som začala písať po dlhom bloku, na námet mojej úžasnej kamarátky. Tá vymyslela väčšinu dejú a tak vo mne vzbudila motiváciu, že som sa ho rozhodla napísať.

Pokiaľ máte hocijaké otázky alebo pripomienky, kľudne napíšte do komentárov, veľmi rada si ich prečítam

A už posledná vec, slečna, ktorá mi robí cover má toho momentálne dosť veľa, no môj cover je už na rade, čo znamená, že približne behom tohto nového týždňa by mal vyjsť, zverejním ho neskôr spolu s ďalšou kapitolou a úprimne sa už neviem dočkať, je to iný druh coverov ako mávam zvyčajne 🥰🥰

To byť všetko, prajem vám všetkým príjemný zvyšok dňa a užite si ho, pretože život je príliš krátky na to, aby sme si nevyužili každú jednu sekundu 🥰❤