S láskou tvoj hokejista.

Úvod.

Ahojte!
Volám sa Klára. Mám 18 rokov a moja stredná škola má vôbec nebaví. Rodičia mi zakázali prestúpiť, lebo toto je vraj to najlepšie, čo môžem mať. Stále sa snažím prísť na to, čo to "to najlepšie" znamená. Priznávam, že škola je pre mňa veľkým utrpením. Teda aspoň táto. Najradšej by som bola celý deň niekde v prírode so psom a fotila, alebo nebolo by zle byť fotografkou aj v ateliéri. Je to mojím obrovským snom. Rada by som sa jedného dňa stala uznávanou fotografkou. Ale späť do reality! Volal mi Majky, že ma počká pred školou, no mám si pohnúť. Majky je môj najlepší kamarát už nejaký ten rok. Je o pár rokov starší a práve skončil smenu v práci a čaká na mňa, pretože ako správny kamarát vie, že nenávidím chodiť autobusom a taka hodí domov.
Práve mi skončila škola a kráčam po schodoch von odtiaľto. Je piatok a neskutočne sa teším na víkend. Konečne sa nebudem musieť pripravovať na ďalší deň a môžem si užívať chvíľu pre seba. V pondelok máme voľno, netuším prečo, no neriešim to, proste nemusím ísť do školy.
Netušila som ale, čo si na mňa Majky prichystal. Nasadla som do auta, zničená po náročnom dni a skĺzla po sedadle nižšie.
" To sa ani nepozdravíš Lar?" On jediný mi tak vraví. Neviem, odkiaľ to má, no tuším sa mi to aj páči. Nikto mi nikdy nedal žiadnu prezývku, možno preto sa mi to tak páči.
"Prestaň už rozprávať a poďme! Som zničená!" Povedala som prosebným tónom a on sa iba uškrnul a naštartoval.
Poznám ten jeho úsmev a verte mi, že tento jeho úsmev neznamená nikdy nič dobré, no neriešila som to a zatvorila som oči. Som fakt unavená, tak aspoň na chvíľku vypnem. Započúvala som sa do piesne ktorá hrala z rádia a vôbec som si neuvedomila, že cesta ktorú poznám aj so zatvorenými očami sa nezhoduje s tou, po ktorej ideme. Otvorila som oči práve vtedy, keď sme boli na mieste. Doma som ale nebola.