S láskou tvoj hokejista.

1.

Doma som ale nebola. Zastavili sme pred zimným štadiónom v našom meste. Na čo som vyvalila oči, pretože som nechápala, prečo sme tu.
"No nepozeraj tak a výstup si. Ideme dnu!" Čože ? Kam dnu ? To mi ani nepovie, čo sa deje ?

Horko ťažko som vystúpila z nalešteného auta a pomalým krokom som sa pobrala za Majkym. Nešli sme ale cez hlavný vchod, čo som nepochopila. Vytiahol telefón a komusi zavolal. Pri zadnom  vchode nás už čakal nejaký pán. Teda... Mohol byť tak v Majkyho veku, ale ja takým ľud vždy vykám, až pokiaľ sa nerozosmejú a vtedy viem, že im môžem bez problémov týkať. Ani teraz tomu nebolo inak, no dotyčný sa predstavil ako Adam.

"Teší ma. Klára." Zoznámili sme sa zoja otázka smerovala na Adama, keďže Majky mi nechcel nič prezradiť.
"Tak teda, čo tu robíme ? Nikto mi o ničom nepovedal a Majky.... Vieš, že to nemám rada."
"Okay, okay, kľud slečna. Poďme radšej dnu, uvidíš, že sa ti to bude páčiť." Majky proste vždy vie, ako má ukľudniť.

Vošli sme teda na tribúny štadiónu. Bolo to tam fakt pekné. Konečne tento náš staručký, pomaly sa rozpadávajúci štadión dali dokopy. Nová hracia plocha, tribúny, dokonca som počula, že aj šatne prešli rekonštrukciou. Nemyslela som si, že mi niečo také dokáže učarovať. Asi to bolo tými čistými líniami, ktoré som tam ako fotografka videla. Vidim to všade a už to nestojí ani za zmienku, pretože akonáhle by som o tom začala rozprávať, Majky by bol schopný odletieť do vesmíru.

Vážne sa mi tam páčilo, až som tomu nechcela sama veriť. Korčuľovanie ma baví a tá ľadová plocha vyzerá fakt skvelo, no nemám tu korčule. Kiež by mi to Majk povedal skôr, možno by som si ich vzala.

"Tak čo ... Um Klára ?"
"Áno, áno, dobre si pamätáš! Hahahh."
Adam je celkom milý chalan. Sympatický, vysoký, s milým pohľadom. Stavbou tela by som povedala, že aktívne športuje. Žeby bol hokejista ? Ale ako sa potom pozná s Majkym ? Nedáva mi to zmysel. Musím sa ho to pri najbližšej príležitosti opýtať.

"Korčuľuješ?" Spýtal sa ma Adam váhavo.
" Áno, už od mala chodím s našimi na zimáky."
"Tak čo by si povedala na to, ak by sme si išli troška zahrať ?"
"Ou! Ja nie som dobrá hokejistka. A navyše... Nemám tu ani svoje korčule. "

V jeho očiach akoby vzplanul oheň. Neboli to iskričky... Bol to obrovský oheň. Vedela som,že je zle a že práve vymyslel nejaký divoký plán, no nečakala som, že to bude až takéto.

Iba ku mne načiahol ruku a opýtal sa, či ho môžem nasledovať. Aj keď s obavami, no súhlasila som. Cestou som zahliadla Majkyho rozprávať sa s nejakým pánom dolu pri mantineloch. Iba mi venoval jeden úsmev a už sme sa s Adamom stratili v chodbách štadióna. Zaviedol má do prednej časti, kde bola požičovňa.

"Kraso alebo hokejové?"
"Samozrejme, že hokejové. Čo chceš aby som sa na tých zuboch zabila?" Obaja sme sa začali smiať. Pomaly som začala tušiť, čo sa asi bude diať. Okrem korčuli mi dal aj nejaké tie chrániče, prilbu a samozrejme hokejku.

"Veď som ti vravela, že hrať neviem."  Pozrela som sa naňho zúfalým pohľadom, no on sa iba usmial a povedal mi, že za rohom sú šatne a v prvej vľavo sa môžem vystrojiť. A že ak budem potrebovať pomoc, mám iba zakričať jeho meno, na čo som len prevrátila očami a šla sa obuť a obliecť.

Netuším, kde sa stratil, no keď som vyšla zo šatne, výstrojená ako do vojny hahhh, počula som na ľade hlasy. Šla som sa tam pozrieť a tam už bol prezlečený Adam s Majkym a len tak si ťukali. Keď ma zbadali pri striedačke, začali sa nekontrolovateľne smiať. No ha ha ha ... Veľmi vtipné. Hodila som na oboch vražedný pohľad ale asi to nepomohlo. Začali sa znova smiať. Tentoraz ešte o čosi viac a tak som oprela svoju hokejku o prexisklo, otvorila si dvere mantinelu a šla som sa korčuľovať. Chalani sa predvádzali. Hokej im fakt ide, už nepochybujem o Tom, že Adam je hokejista.

Po asi pol hodine, má prestalo baviť korčuľovanie stále len dookola. Začala som skúšať nejaké tie "triky" ktoré má učil ocino ešte pred pár rokmi. Chcela som vyskúšať, či si niečo pamätám. Skúšala som korčuľovanie dozadu s prekladaním nôh. (Snáď vieš čo myslím) počas toho môjho snaženia, som si ani neuvedomila, že bolo ticho. Žiadne šúchanie korčúľ o ľad. Bolo počuť iba tie moje.

"Ide ti to fajn, len skús tú pravú nohu tak nevystierať."
Chcela som sa otočiť, aby som zistila komu patril ten hlas. Totiž vôbec som ho nepoznala a nevedela som komu patrí. Ostala som veľmi prekvapená...