Posledný deň v škole väčšinou býva radostný. Po no už sú konečne tie vytúžené letné prázdniny, dvojmesačný oddych od školských povinností, len hra a smiech. Posledných 24 hodín, počas ktorých sa môže stať čokoľvek.
Čochvíľa mal zaznieť zvonček poslednýkrát, aby uvítal študentov v laviciach, kde ich čaká príhovor riaditeľa, nudný ako každý rok, ale potrebný.
"Čo tu stojíš ako krava?" ozvalo sa spoza hnedovlasej dievčiny. Tá sa strhla, akoby bola v nejakom tranze. Už dlhšie tam stála ako stĺp, myšlienky jej vírili každým kútom mysle. Z diaľky vyzerala pokojne, zdanie však vždy klame. V skutočnosti sa jej nohy triasli, pričom júnové slnko jej ich príjemne zohrievalo. Ako kus ľadu, ktorý necíti teplo.
"P-prepáč, Naty," usmiala sa na svoju kamošku, ktorej sa držala od prvej triedy.
"Si v poriadku?" zľahka jej priložila ruku na bledé čelo. Niečo sa jej nezdalo, Emily takáto nebývala. Inokedy veselá a energiou nabitá, dnes záhadne skleslá. Hľadala jej tie žiarivé iskričky v očiach, no márne. "Stalo sa niečo doma?" Snažila sa prísť tomu na koreň.
"N-nie...," rozšírila svoj úsmev o niečo viac. "Naozaj, o mňa sa neboj, nič mi nie je." Nechcela jej klamať, ale ani odvahu nenabrala na to, aby jej mohla vyjaviť pravdu. Vlastne, nikomu o tom ešte nepovedala. Ľudia by sa na ňu čudne pozerali. Prestali by ju mať radi. Opovrhovali by ňou. Veď internet jej ukázal, aké to je pre ľudí ako je ona.
Zvonček zadrnčal a kamarátky sa rýchlo ponáhľali do triedy, ktorú navštívia naozaj naposledy. Keď vyjdú z budovy von, už sa do nej nikdy viac nevrátia. Základná je raz za život, potom ich čaká iné, väčšie dobrodružstvo. Preto si treba spolužiakov užiť naplno, keďže sa každý z nich rozlezie iným smerom.
Emily to vedela, preto tentokrát vybrala lavicu ona. Spolu s Naty si sadli doprostred namiesto ich zvyčajného miesta vzadu.
Všade bolo počuť vravu a smiech, chalani sa rehotali na niečom, čo im Šimon ukazoval na mobile, iné dievčatá zas preberali plány na leto. Dovolenka pri mori, turistika v horách, návšteva starkých na vidieku a kopa iných nápadov sa preberali nahlas, až kým ich neprerušilo klopkanie lodičiek ich triednej učiteľky.
"Drahí žiaci! Je mi cťou..." ale Emily nepočúvala, odkedy sa usadila na stoličku. Naschvál vybrala také miesto, aby lepšie videla na Isabell. Kučeravé vlasy farby temnej noci jej splývali na odhalený chrbát. Ten bol pokrytý modrou čipkou, rovnakej farby mala aj šaty do výšky kolien. Topánky boli bez opätku, aj keď tie nepotrebovala, keďže je jedným z najvyšších dievčat v triede. Teda, po dnešnom dni bola, pomyslela si Emily smutne.
Po chvíli si uvedomila, že nastal väčší hluk v miestnosti. Učiteľka skončila svoj príhovor, krátka prestávka a potom už iba riaditeľ prehovorí k budúcim stredoškolákom. A potom... nový štart do života.
"Naty... o minútku som späť," rýchlo zamrlala. Tá jej iba prikývla, vlastne ani nevenovala pozornosť, hrala sa na mobile. Emily rýchlo vyšla z triedy a sledovala Isabell aj s jej kamoškami. Ruky si nervózne utrela do šiat.
Ešte predtým ako spolužiačky zašli na záchody, poklepala Isabell jemne po pleci. Tá sa zvedavo otočila jej smerom.
"Ahoj, pomôžem ti nejako?"
Cítila nejakú hrču v krku, akoby zrazu nemohla rozprávať, tak iba na ňu vypleštila oči. "Ja... no... hm...," netušila ani, ako začať. Isabelline kamošky sa začali chichotať nad trápnosťou tejto situácie.
Isabell len čakala s trpezlivým úsmevom na tvári. Tvárila sa, že si nevšimla červeň na Emiliných lícach ani hanblivé koktanie.
"Tak my ideme bez teba!" zvolala jedna z jej kamošiek, Sasha. Potiahla zvyšné so sebou a spoločne sa vybrali po chodbe.
