Bojovný

69°

Ako som upozorňoval Ruby, v noci naozaj prešiel Luke k nám do postele. Pre mňa to už bolo automatické. Len som ho zo spánku objal a upokojil ho, že to bol len sen. Oči som ani poriadne nerozlepil a hneď som znovu zaspal. Vedel som, že prišla aj Ruth, ale poriadne ma to nezobudilo.

Prebral som sa až o desiatej ráno. Nechcel som tomu uveriť, no to ukazovali hodiny na mojom nočnom stolíku. Pretočil som sa na posteli a prekvapilo ma to, čo som uvidel. Ruby ležala predsa len stále v mojej posteli. To nebolo všetko. Obe deti na nej ležali a objímali ju. Luke pri mne a Ruth na druhej strane. Väčšinou takto spia so mnou, takže to bolo naozaj zvláštne.

Usmial som sa na ten výjav. Potešilo ma to. Deti boli pre mňa neskutočne dôležité. Snažil som sa byť s nimi toľko, koľko som mohol a nevedel som si ani predstaviť, že by ich moja priateľka nemala rada alebo že by sa nezniesli. Pri Daisy sa mi občas zdalo, že tú lásku k nim len predstierala, aby som sa nehneval, ale koniec koncov mali dosť dobrý vzťah aj s ňou. S Ruby mi to však príde o dosť prirodzenejšie než s Daisy.

Z myšlienok ma prerušilo Lukove pretočenie sa. Asi cítil, že som sa zobudil. Pretočil sa ku mne a pritúlil sa mi ku hrudi. Usmial som sa a jednou rukou ho objal. Neviem si ani predstaviť, ako sa zmierim s ich pubertou...

,, Už si hore? " spýtal som sa ho ticho a pohladil ho.

,, Už dlho. Nechcel som vás budiť." šepol mi a ja som sa usmial. Zlaté to dieťa! Väčšinou to ani jedného z nich nezaujíma a začnú mi tu ráno skákať po posteli. Teraz asi všetko zmenila prítomnosť neznámej - Ruby. Trošku sa museli predviesť.

,, Si hladný? Ideme urobiť nám a dievčatám raňajky? " opýtal som sa ho šepky. Luke sa naširoko usmial a začal rýchlo prikyvovať. Asi už bol hladný.

,,Potichučky, dobre?" zašepkal som mu a posadil sa na posteli. Zdvihol som ho na ruky, aby sme mohli po špičkách opustiť izbu. Zatvoril som za nami dvere aj od spálne, aj od kuchyne a pustil Luka na zem.

,, Čo spravíme dievčatám?" spýtal som sa ho, no vedel som, že mi povie to, na čo má chuť on. Dal som zovrieť vodu na čaje.

,, Hm.... Lievance?" opýtal sa so svietiacimi očami. Ich rodičia sa ich snažili viesť ku zdravému stravovaniu, no vedeli, že ja im doprajem aj to, čo oni nie. Nevadilo im to. Vedeli, že ako deti chcú a potrebujú aj nejaké tie nezdravé veci.

,, Dobre. Ty budeš miešať lievance a ja zatiaľ spravím omeletu pre mňa a Ruby. " povedal som mu a nachystal mu presné množstvo surovín, aké bude potrebovať. Sadol som si k nemu a dával naňho pozor, či všetko robí tak ako má, pokým som ja robil omeletu.

,, Čo hovoríš na Ruby?" opýtal som sa ho a podal mu už nie tak horúci čaj, aby sa napil.

,, Je dobrá a veľmi pekná. "štrbavo sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätoval.

,, Keď budeš mať rovnaký vkus ako ocko a ja, tak ďakujem pekne." zamrmlal som si so smiechom popod nos. Luke sa na mňa len pozrel s naklonenou hlavou, ešte tomu nerozumel, a tak sa radšej ďalej venoval miešaniu. Asi usúdil, že sa mu neoplatí to riešiť.

Nakoniec som zapol sporák a prisunul k nemu Lukovi stoličku, aby dovidel a mohol mi pomôcť. Nechal som ho otáčať lievance, ale očkom som ho sledoval, aby sa mu nič nestalo. Obe deti sme všetci viedli ku samostatnosti, no vedeli sme, že sú to len deti a potrebujú aj nás dospelých. Veril som, že vďaka môjmu strýkovi a Leone vyrastú v úžasných, múdrych a dobrých ľudí. Vlastne, nemal som ani najmenšiu pochybnosť, že to tak bude.

Keď sme mali všetko s Lukom prichystané, počul som smiech z mojej spálne. Baby sa zobudili s dobrou náladou. Bodaj by aj nie krátko pred jedenástou.