Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 10. ༺

,,To je pravda, tvoja mama bola taká istá ako Meredith, keď bola v jej veku," povzdychne si Jennifer už pokojne.

S prekvapením otvorím oči dokorán a pozerám sa na Jennifer, ktorá hľadí na stenu a zrejme sa utápa v spomienkach.

Nevedela som, že poznala moju mamu, keď boli mladé, aj keď popravde, ja toho veľa o mladosti mojej mami neviem rovnako ako o zvyšku jej života, nikdy sme neviedli konverzáciu, ktorá by neobsahovala nadávky na moje meno alebo ľutovanie, že si ma nechala.

,,Aká bola mama?" opýtam sa jej, keď vidím, že to neplánuje nijako ďalej rozvíjať.

Toto je jedinečná príležitosť ako sa dozvedieť viac a ja ju mienim využiť. Chcem vedieť aké to bolo predtým, než začala piť, predtým ako mala mňa a otec nás opustil. Chcela som ju spoznať takú aká je, no nedala mi možnosť.

,,Camelia sa šialene zamilovala do Masona, ale dlho to tajili. Tvoja babka sa to dozvedela až vtedy, keď jej dali pozvánku na svadbu," zasmeje sa Jennifer.

Zasmejem sa s ňou, no za mojim úsmevom sa skrýva bolesť, pretože som vedela ako bude dej pokračovať, narodí sa im Reis a je z nich dokonalá rodina a o pár rokov mama nečakane zistí, že počala mňa a po zistení, že som dievča, otec si zbalí kufre a necháva za sebou rodinu bez živiteľa a mamu s dvoma malými deťmi. Tá to nezvláda a dostávame sa do súčastnosti.

Ako mohla len tušiť, že by sa mohlo stať niečo takéto? Vtedy musela byť tak zamilovaná, že neplánovali až takto do budúcna a možno práve to sa im vypomstilo. V úzadí mojej mysle sa však zrodí nečakaná myšlienka, ktorá mi oznamuje, že by som túžila spoznať Masona, bez ohľadu na to, ako ublížil našej rodine.

Mať otca bol luxus, ktorý som nemala možnosť zakúsiť. Túžila som po tom, no nesmela som si to priznať, pretože mi trhá srdce aké neskutočné to je. Akoby som na chvíľu prešla do sna a videla tam obraz mamy, ktorá ráno robí palacinky a tatu, ktorý sedí pri stole s novinami a pije kávu. Prišla by som k nim, zaželala im dobré ráno a mama by položila predo mňa tanier s jedlom, zatiaľ čo by sa ma tata pýtal čo plánujem dnes robiť, pretože by sme po práci išli všetci na výlet.

Ani si neuvedomujem ako sa mi slzy nahromadia v očiach, no v sekunde, kedy chcú stiecť po bledých lícach, utriem si ich a pozriem na Jennifer, ktorá našťastie ešte stále sleduje prázdnu stenu a mne nevenuje nijakú pozornosť.

,,Mala by si ísť pracovať, voľno máš až zajtra," vyruší ma z ďalších myšlienok vedúca a pokračuje vo venovaní sa papierom na jej stole.

Postavím sa rýchlejšie než zvyčajne a vyberiem sa do hlavnej časti kaviarne. Konečne sa ju rozhodnem otvoriť a za pultom si spravím silnú kávu. Po dnešnej prebdenej noci budem potrebovať viac než jednu.

Posadím sa na stoličku a podopriem si hlavu v snahe ju udržať hore. Oči sa mi samé zatvárajú a cítim sa slabo. Každý jeden pohyb je náročnejší ako ten predtým. Nedokážem kontrovať svoje emócie, chce sami plakať od beznádeje, no napriek tomu musím nasadiť nacvičený úsmev, aby som išla obslúžiť prvých zákazníkov.  Aké jednoduché je ukryť celý svoj vnútorný svet jedným falošným úsmevom.

Až o niekoľko hodín nastal svetlejší bod v mojom dnešnom dni. Dovnútra vošla staršia paní s bielymi vlasmi a šťastným úsmevom, ktorý mi darovala už pri vchode. Razom sa moja príšerná nálada zlepší a úsmev už nie je tak ťažké predstierať.

Zaujímalo by ma však, prečo tu je až takto neskoro, zvyčajne prišla skôr a teraz je už len pár minút, kým to tu budem musieť zatvoriť, čo je neskutočná úľava. Potrebujem vidieť svoju posteľ viac než zvyčajne.