Hockey sis (SK)

13.- Welcome to Toronto

"Nó, idem zavolať tvojmu frajerovi, že kde sa nachádza a....." začala som hovoriť so žuvačkou v ústach, keď sme už aj s kuframi čakali na Martina. Nestihla som ani dopovedať vetu a Petra už pišťala. Otočila som sa k nej, skontrolovať ju či jej zase šibe a vidím ako sa bozkáva s Martinom. "Really ?" prevrátila som očami a išla ho objať.

Trošinku sme sa zvítali, vymenili štipľavé poznámky, teda Martinovi sa nepáčilo, že mám veľký kufor. A tu sa  zrazu zjavil nejaký chalanko, určite hokejista, ktorého som nepoznala. "Petra, moja priateľka a moja sestra Barbara." Ukazoval prstom  Martinko. Ten hokejista sa pozdravil, no ja som stále pozerala na Maťa, či by nechcel povedať ako sa volá mladý. "No a toto je môj spoluhráč Paľo.... Skalický." Fájn, o ňom som už počula. Peťa mu podala ruku, trapka. Mala ho objať ako ja. Martin chytil rúčku kufra do jednej ruku, v druhej mal zakliesnenú Petrinu ruku a pustil sa krížom von. Vôbec si nás nevšímali. "Uhmm tak vezveš mňa či kufor ? Som čiastočný invalid." zasmiala som sa. Paľo zobral kufor a pustil sa za Maťom a ja s taškou prevesenou cez plece som krívajúci išla za ním. Keď si to všimol, zastal, usmial sa a pýtal sa "Nechceš pomôcť?" A podal mi ruku. Tak si ma viedol ako škôlkarku. Myslím, že to bolo nadmieru komické. Len sme sa rehotali a každú chvíľku sme mali kvôli mne prestávku. Úplne ako deti. Zato môj drahý brat a hentá čo sa tvári že je moja sis, išli úplne vážnou chôdzou zavesení na sebe a každý druhý krok sa bozkávali.

"S nimi sranda nebude." smiali sme sa na nich s Paľom. Keď sme konečne vyšli von, stáli tam ďalší dvaja chalani. "Prvý krát mi brat splnil želanie." Okríkla som ho, keď som zbadala, že tam stojí Koyš a vedľa Hochel. Nemal to robiť. Len čo Paťa zbadala Peťa, odtrhla sa od môjho brata a bežala, svižne ako vietor až ku Koyšovi. Pred ním zastala, akože sa mu predstavila a vrhla sa na neho, teda objala ho. Morco umieral od smiechu, ja, Maťo a Paľo sme to dali na pocker face. Nevadí, ideme ďalej. Keď ju Maťo odtrhol od Paťa, chytil ju za ruku a Paťovi nakázal vzať batožinu. Jasné, iba Petinu. Ironicky som sa usmiala a chcela pokračovať v ceste. "Počkaj, vyber si kto si berie teba a kto ten kufor. Ideme peši." Keď to Paľo povedal, zhrozila som sa. Marco vzal ten kufor a mňa si Paľo zobral " na koňa". "Heeej, len prosím nebež, nemám rada výšky a ty si vysoký ako panelák" smiali sme sa.

Náš príchod bol tak epický, že som mala sto chutí sa váľať po zemi. Vojdeme do hotela, Maťo vezme kľúče a chalankovia nám odnesú batožinu. Peťa umiera lebo ju bolia nohy a ja sa naťahujem lebo celú cestu som sa na niekom niesla. Niežeby som sa sťažovala. Ihneď sme pokračovali v putovaní, na hotel kde bývajú chalani. Peťa s Maťom prví, pekne za ručičky. No a ja pomaličky držiac Paľa a Marca za ruky, krívajúc, za nimi. Paťo celkom nechápal čo za hru s ním hrá Petra. Ani sa na neho nepozerala a tak sa chudáčik pridal k nám. Nikto kto nás videl by nepovedal, že sme nešli ako škôlkarikovia.