S láskou tvoj hokejista.

3.

Veď viete... Nikdy nie je na škodu byť kamaráta s mladšou sestrou hokejistu. ;)

Issa sa už začala osmeľovať, keď k nám prišiel Majky a oznámil mi, že by už bolo fajn ísť. Vie, aký sú moji rodičia a že už teraz mám prúser. Tak sme sa teda rozlúčia so súrodencami Mešárovými, nasadli do auta a smerovali ku mne domov.

Majky si celú cestu nervózne klepkal po volante. Dnes je akýsi nesvoj, alebo ja neviem.... Niečo mi tu nehrá, ale veď on sa mi raz prizná, nič nevydrží skrývať večne.

Dorazili sme ku mne domov, keď vystúpil z auta a objal ma. Skôr, než som stihla čokoľvek povedať, zašepkal iba "drž sa, pa!" A zmizol. Vážne som toto jeho správanie nepochopila, ale nevadí. Vošla som do dvora a otvorila si vchodové dvere. Napätie v dome sa dalo fakt aj krájať. Čo to so všetkými dnes je? Nechápem.

Zložila som si veci v izbe a ako vždy moje kroky viedli do chladničky. Nemala som obed a tie blbosti zo štadióna má nezasýtili Boh vie ako. Rodičia sedeli na terase a o niečom horlivo debatovali. Z chladničky som si vzala jugurt, nasypala som doň ovsené vločky a šla si k nim sadnúť.

Usadila som sa a začala si vychutnávať svoju úžasnú večeru. Hahah. Po pár mi hrách tichá, som sa nesmelo ozvala. "Čo sa deje?". No a vtedy to začalo.

"Vieš Klári. Je nám tu dobre, no myslíme si, že by nám všetkým bodlo, zmeniť prostredie. Ešte nevieme kam, no rozprávali sme sa s ocinom, že by sme sa mohli presťahovať niekam, kde by sme sa cítili lepšie. Vieš... Títo susedia ... No.. Proste to chce zmenu."

Nerozumela som, čo sa práve deje. Nechápala som o čo im ide a prečo mi rozprávajú takéto veci. Myslela som si, že sa mi sníva, alebo si len robia srandu. No poviem vám... Vôbec nevyzerali na to, že by to bola sranda. Ich kamenné tváre a celkom smutné oči vraveli za veľa.

"Počkaj... Ako presťahovať? Veď... Veď tu nebývame dlho a navyše čo so školou ? Viem, že ma to nikdy nezaujímalo a že tam byť nechcem... Robíte si len srandu však? To nemôže byť pravda... Prosím nie!"

To už sa mi do očí hrnuli slzy. Pomedzi je, som ale videla, ako sa lesknú oči aj mamine. Ocino? Ocino neprejavil žiadnu emóciu. Klasická flegma.
Po chvíli, keď som videla, že to sranda nie je a moje slzné kanáliky boli dosť zaneprázdnené, utiekla som do izby.

Mamina vravieva, že to robím stále, keď sa vyskytne problém. Jednoducho utečiem preč. Áno, nie je to najlepšie riešenie, no nechcem veci riešiť s horúcou hlavou.
Vletela som do izby a dvere som za sebou zamkla. Zošúchla som sa dole po dverách a tentoraz som sa už rozplakala úplne.

Nechcem ísť odtiaľto preč. Čo Majky? A ostatní kamoši. Do môj obľúbený tanec a dobrovoľný hasičský šport ? Ja jednoducho nemôžem odísť. Nie ! Nie, nie, nie, nie, nieeeee!

Toto je vážne len zlý sen!

Po pár hodinách plaču za zamknutými dverami som sa rozhodla ísť sa napiť. Naši už zrejme spali, lebo bolo u dosť neskoro. Prezliekla som sa do pyžama a nachystala si veci na ďalší deň, ešte ze to zajtra nebude tak ťažké. Lebo by som to nezvládla.

Napísala som ešte Majkovi, či vážne platí to zajtrajšie pozvanie na hokej a šla si ľahnúť. Verím, že sa ráno zobudím a zistím, že dnešný deň bol iba sen!