Ľahká ako dych //l.t

Ľahká ako dych

"Ahoj, ja som Louis," zastavil krásne a štíhle dievča mladý chlapec.

"Ahoj, ja som Carry." Dievča sa naňho usmialo.

___________________________________________________________________________
"Ja som silnejšia!" hovorila so smiechom v hlase Carry.

"Naozaj? Myslíš, že s tými paličkami si silnejšia než ja?" hovoril Louis tiež so smiechom.

"Ja za to nemôžem."

"Čo ťa doma nekŕmia?" Louis sa zase zasmial.

"Ja som taká chudá odjakživa, nedokážem pribrať."

______________________________________________________________________________________
"Carry, vezmeš si ma?" opýtal sa Louis.

"Áno," odpovedala Carry.

_______________________________________________________________________________

Sedela som na gauči v našej spoločnej obývačke a jedla moju večeru - diétnu tyčinku. Bolo okolo polnoci a Louis stále nebol doma. Keď som tyčinku dojedla, išla som vyhodiť obal. Zastavila som sa na chodbe pred veľkým zrkadlom. Bola som len kosť a koža, no stále som bola tučná. Musím prestať jesť aj večeru. Prečo to robím? Kvôli rečiam.

Vyhodila som obal a v tom som počula dvere. Louis. Prišiel a ja som počula, že nadáva. Zase je opitý. Nikdy ma neudrel, len ma uráža a nie je dňa, kedy by nebol opitý. Ráno skoro odchádza a večer sa vráti opitý. Často ma uráža, ale ja ho milujem viac než čokoľvek na svete.

Prišla som na chodbu za ním, akurát sa vyzúval. Bol krásny, tak ako vždy. Všimol si ma a zastavil kúsok predo mnou.

"Videl som jednu krásnu babu," pokojne povedal, aj keď ma to neskutočne bolelo. "Bola naozaj úžasná, mala krásnu postavu. Nie ako ty. Pozri sa na seba. Si tučná. A teraz uhni so svojou veľkou riťou, chcem ísť spať," povedal a mne sa už liali slzy z očí. Uhla som mu a on pokojne prešiel okolo mňa.

Popri tom, ako išiel hore schodmi, povedal: "Ľúbim ťa, Carry. Dobrú noc láska." Toto mi hovoril ešte ďaleko predtým, ako sme sa zobrali. Vtedy som bola rozhodnutá, že musím schudnúť. Ničilo ma to, že sa mu už nepáčim. Vošla som do kuchyne a otvorila zásuvku, v ktorom som nahmatala malú lyžičku. Dala som si ju do úst a snažila som sa ju prehltnúť. Onedlho bola malá lyžička vo mne a ja som sa cítila spokojnejšia. Išla som hore a ľahla som si do postele za Louisom. Dni ubiehali a ja som bola stále chudšia a chudšia.

Pohľad Louis

Ráno som sa zobudil, ako obvykle, o piatej. Vstal som z postele a pozrel sa na Carry. Dal som jej pusu na čelo a išiel sa prezliecť. Potom som si len opláchol tvár a umyl zuby a išiel do práce.

Bolo pol dvanástej. Práve som išiel na obed, keď v tom mi zazvonil telefón.

"Dobrý deň, pri telefóne Louis Tomlinson?" ozval sa nejaký muž.

"Áno, čo potrebujete?"

"Som doktor Biggs. Ide o vašu ženu. Príďte čo najskôr do nemocnice." Do nemocnice!?

"Čože? Čo sa stalo?" Spadla a narazila si o niečo hlavu alebo čo? Nechápal som.

"Príďte, všetko vám vysvetlím."

"Dobre, za chvíľočku som tam," povedal som a zložil mobil. Pobalil som si veci a rýchlo išiel do auta. Vyšiel som z parkoviska a namieril si to do nemocnice.

"Dobrý, prosím vás, kde nájdem doktora Biggsa?" opýtal som sa ženy za pultom.

"Choďte na druhé poschodie do izby 15."

"Dobre, ďakujem." Ponáhľal som sa na druhé poschodie a zobral som to radšej po schodoch, tak je to rýchlejšie. Pred izbou už stál doktor.

"Doktor, čo sa stalo?" zakričal som naňho a následne som sa za ním rozbehol. Zastavil som pri ňom.

"Ona vám to chce povedať sama," povedal a otvoril dvere. Vstúpil som a on hneď za mnou. Na posteli ležala Carry a plakala.

"Louis, mrzí ma, že to takto skončilo." Na konci sa jej zlomil hlas a ja som poznal, že už ďalej nemôže rozprávať. Doktor to poznal tiež, tak sa rozhodol, že to povie za ňu.

"Pán Tomlinson, vaša žena má anorexiu. Zjedla dokonca malú lyžičku, aby nejedla. Je mi to ľúto, ale šance na prežitie sú nulové, dávame jej tak pätnásť minút."

Hneď ako to povedal, začal som plakať a prišiel za Carry. Chytil som jej ruku. Nevšímal som si, že je taká chudá. Vravela, že taká chudá je odjakživa. Doktor odišiel.

"Prečo? Carry, prečo?" opýtal som sa jej so slzami.

"Prišiel si domov a povedal si mi, že si videl krajšie dievča ako ja. Potom si mi povedal, že som tučná. Chcela som schudnúť, aby som bola pre teba dokonalá a by si sa už nepozeral na iné dievčatá. Mrzí ma, že som to nedokázala," povedala a začala neskutočne plakať. Trhalo mi to srdce.

"Pre mňa si dokonalá. Vravel za mňa alkohol, ja som to tak nemyslel. Prepáč mi."

No bolo to asi márne hovoriť, lebo som cítil, že pomaly slabne jej stisk. Nie, nesmie zomrieť.

Stihla mi ešte podať papierik z druhej ruky, keď navždy zaspala. Začal som hystericky plakať. Otvoril som papierik, na ktorom bolo napísané:

"People always leave. Goodbye, Louis. I'm sorry for everything."

Zdvihol som ju a poriadne ju objal. Keď som ju dvíhal, skoro som ani necítil, že dvíham človeka. Bola neskutočne ľahká. Bola ľahká ako dych...