Fan of heartbreak |S.M.|

༻ 11. ༺

,,Lianne, zlatko, nie si hladná?" opýta sa ma po chvíľke mlčanie pani Hudson.

Po tých mesiacoch, čo sa poznáme mám pocit, akoby ticho medzi nami znamenalo niečo viac ako slová. Páčilo sa mi, ako si rozumieme napriek všetkých rozdielom, teda najmä vekovým. Vždy som si myslela, že človek potrebuje  mať kamaráta svojho veku, no toto priateľstvo je iné a mám pocit, akoby pre mňa znamenalo niečo viac. Bolo úprimne.

Je to človek, ktorý má za sebou viac rokov ako ja a pozná tento svet lepšie. Najviac však obdivujem jej vrelý úsmev, ktorý má vždy na tvári, ako môže byť niekto, kto si prežil utrpením takto šťastný?

,,Nie som. Nemáte chuť na zmrzlinu?" opýtam sa jej a hľadím na stánok so zmrzlinou, kde zmrzlinár venuje všetkým dievčatám naokolo flirtovné úsmevy.

Prikývne stále zahĺbená do svojich myšlienok. Postavím sa teda a podídem bližšie k stánku. Dievčatá vedľa neho sa na mňa všetky otočia. Cítim sa nepríjemne pod ich pohľadmi, no snažím sa ich ignorovať, hoci som si myslela, že ich odniekiaľ poznám.

,,Dve jahodové, prosím," vypýtam si a podám mu peniaze.

Len kútikom oka zachytím, ako sa priblížili a vyzeralo to, že ma skutočne plánujú osloviť. V duchu som sa modlila, aby to nebola pravda.

,,Lianne, milé ťa znovu vidieť," povie jedna z nich.

Pozriem na nich pochybovačne. Všetky majú na sebe krátke šaty, čo je primerané vzhľadom na teplé počasie a tri z nich vrátane tej, ktorá ma oslovila majú v ruke cigarety. Ich zápach ma obklopí takmer hneď a snažím sa nedať najavo, ako nepríjemne mi je.

,,Nečakala som ťa tu," odpoviem jej s drobným úsmevom.

Pozriem sa jej do očí, kde som nenašla nijaký zákerný pohľad alebo niečo, čo by naznačovalo pomstu. Niežeby som jej niekedy spravila niečo zlé, no jej spýtavé oči vždy v sebe niesli niečo zlé. Možno som si toto začala uvedomovať až časom, kedy som sa ja a Denzel rozišli.

Už odvtedy som sa nášho stretnutia obávala, vždy pôsobila ako typ ktorý by ma roztrhal na kusy, kebyže ublížim jej najlepšiemu kamarátovi, ktorý už niekoľko rokov žije vo Vegase.

,,To vieš, musíme s babami niekedy ísť von, kľudne sa pridaj ak chceš," povie prívetivo.

Nečakala som od nej pozvanie, aj keď vždy, keď som bola s Denzelom na festivaloch, bola to ona, ktorá dávala pozor, aby som sa necítila osamelo, zatiaľ čo on sa zabával s kamarátmi. Spomienky sa mi nepríjemne začali vnárať do mysle, preto som sa rozhodla toto stretnutie ukončiť čo najskôr.

,,Nemôžem, som tu s niekým," poviem a kývnem hlavou k pani Hudson. 

Zoberiem do rúk našu zmrzlinu a konečne kráčam naspäť nečakajúc jej ďalšiu reakciu alebo pozdrav. Posadím sa vedľa starej pani a podám jej do rúk zmrzlinu jej obľúbenej príchute, keď si všimnem, ako sa na nás dievčatá stále pozerali a jedna z nich sa odpojí od nich a kráča k nám.

,,Kto sú to?" opýta sa mi pani Hudson zvedavo.

,,Poznáme sa," úprimne za túto odpoveď by som bola na seba nahnevaná, no nevedela som ako inak opísať náš vzťah, naposledy som sa s ňou predsa videla pred 2 rokmi, čo bolo pomerne dávno.

Nemalo zmysel zostávať v kontakte, keď jediný, kto nás spájal bol môj bývalý priateľ. Ani ona nejavila záujem o kontakt so mnou, preto som to nechala tak.

Jora sa zastaví až pred nami a dlaňou si uhladí svoje ryšavé vlasy. Po výzorovej stránke by sa dala opísať ako ideálny, skoro dokonalý typ ženy, jej postava je ako vystrihnutá z magazínu. Vždy som jej to závidela, bola som oproti nej ako šedá myš s hnedými vlasmi a postavou pripomínajúcou kostru. Bol to jeden z vedľajších príčin stresu, aspoň tak to hovorieval doktor, keď som sa sťažovala ako za žiadnu cenu neviem pribrať.

Pani Hudson vedľa mňa sa nervózne narovná a pozrie na ňu. Nevedela som, čo si o tejto reakcii myslieť, vyzerala akoby pre sebou videla ducha.

,,Babka, čo robíš v parku? Nemáš byť doma a ležať?" opýta sa jej Jora priamočiaro, len niečo v jej hlase naznačovalo opovrhnutie.

Zarazene som sa na ňu pozerala v nádeji, že som zle počula, čo práve povedala. Neunikol mi však pohľad pani Hudson, ktorý hovoril bolestné slová bez toho, aby ich musela skutočne povedať. Nešlo možno tak o slová ktoré vyslovila, ale ich tón, ktorý výrazne naznačoval, že ju nechcela stretnúť.

,,To je v poriadku, Jora, už sme na odchode," poviem jej a rýchlo sa postavím.

Stojíme oproti sebe a jedna druhej hľadíme do oči. Akoby sme medzi sebou vyvolali vojnu, len hľadíme na seba v tesnej blízkosti, čakajúc, ktorá z nás ustúpi prvá. Po pár sekundách som na svojom zápästí pocítila stisk patriaci pani Hudson a s úsilím sa postaví vedľa mňa.

Ani teraz však neuhnem pohľad so zamračeným výrazom pozorujem jej vnučku. Nikdy som Joru nepokladala za arogantného človeka, no v tejto chvíli mi nenapadlo lepšie slovo, ktoré by ju vystihovalo.

,,Toto nie je tvoja vec, Lianne," povie so stíšeným hlasom, aby nevyvolala drámu a potom prerušila náš očný kontakt a pozrela na pani Hudson s pohľadom, aký som u nej ešte nevidela. Plným opovrhnutia a hnevu.

,,Vieš, že keď sa mama nájde s hocikým sa potulovať po meste, pošle ťa rovno do domova dôchodcov, kde patríš," dodá, no poslednú časť vety povie tak potichu, že som jediná, ktorá ju počula.

Toto bola sekunda, kedy sa moje múry sebaovládania úplne zrútili a moje telo sa rozhodlo konať proti mojej vôli. Natiahnem dlaň, ktorá s rýchlosťou pristane Jore na líci. Plesknutie preruší aj vravu ostatných dievčat, ktoré s ňou prišli a rozbehnú sa našim smerom.

Adrenalín mi začne prúdiť do tela o čosi rýchlejšie a mám pocit, že srdce mi od tej námahy exploduje, no poháňal ma hnev. Zovretie na mojej ruke zosilnie, až vtedy si uvedomím, že ma ešte stále drží, no neodvážim sa na ňu pozrieť, namiesto toho hľadím na Joru, ktorá si oboma rukami drží líce, na ktorom sa pomaly ale isto začal rysovať odtlačok mojej ruky.

,,Neopováž sa tu vetu niekedy zopakovať," poviem jej varovne a podídem ešte jeden krok ku nej, aby som jej videla do očí, zatiaľ, čo ma pani Hudson ťahá od nej ďalej.

Keď som videla ako Jora napokon prikývne, stále pokúšajúc sa utíšiť bolesť na jej líci, dovolím si uvoľniť všetky svaly a zhlboka sa nadýchnuť. Počula som, ako jej niečo hovorili, no zmysel slov mi unikal, zatiaľ čo som sa s pani Hudson vybrala preč z parku.

Nedokážem sa na ňu pozrieť, nech som si akokoľvek nahovárala, že bolo správne sa jej zastať, nevedela som zniesť vinu za to, že som pred ňou udrela jej vlastnú vnučku. Musela sa cítiť príšerne, najmä keď sa ma pokúšala zastaviť, no ja som bola príliš tvrdohlavá.

,,Prepáčte mi to," poviem jej slabo hlasom plne nasiaknutým vinou.

Hľadím na svoje tenisky alebo na obhorky od cigariet, len aby som nemusela hľadieť na ňu. Čo ak som týmto všetko pokazila? Možno už so mnou viac nebude chcieť udržiavať kontakt, lebo si bude myslieť, že som nejaký násilník.

,,Zlatko, za tie mesiace, čo ťa poznám si sa správala viac ako moja vnučka než moja vnučka, odpúšťam ti to, len už to viac nerob. Nechcem, aby si sa dostala do problémov, niektoré veci je lepšie nechať tak," povie mi so slabým úsmevom, ktorý prezrádzal, že ju trápi to, čo sa stalo, nevedela som však určiť, či ju viac trápia slová jej vnučky alebo moja reakcia na ne.

,,Nemala by sa k vám takto správať, kebyže poznám svoju starkú, toto by som si nikdy nedovolila," odvetím so stiahnutým obočím stále rozmýšľajúc nad tým, ako mohla niečo také vysloviť.

Ukrývala v nich aj tajná túžba spoznať zvyšok mojej rodiny. Pokiaľ ešte teda žili, alebo vivec vedeli, že existujem. Nahováram si, že nie, pretože inak by sa len pridali na zoznam ľudí, ktorí ma nechcú stretnúť.

,,Ja viem, slniečko, ale je to v poriadku, mám teba," riekne s úprimnejším úsmevom a moje srdce zavalí nečakaná vlna lásky, pocit, že ma prijala do rodiny bez toho, aby nás spájala krv.

,,Ďakujem," šepnem v snahe udržať svoje slzy.

Tento moment sa zdal ako najkrajší okamih za posledné roky a kebyže si vediem denník, určite by som na okrajoch riadkov kreslila drobné srdiečka, aby som neskôr pri čítaní vedela, že tento moment bol pre mňa dôležitý.