Elizabeth Caddel (Peter Parker FF)

Kapitola 17.

Klasické ráno. Nachystám sa a potom ideme s Peterom do školy. Po prvej matike máme telesnú, no úžasný učiteľ sa rozhodol, že nás rozdelí na dievčatá a chlapcov. Chalani išli von a my sme ostali v telocvični. Hrali sme vybíjanú. Boli sme cca v polke hodiny. Nestihla som zareagovať a lopta mi celou silou trafila rovno do tváre. Padla som, ale hneď som sa postavila. Bola som pripravená ďalej hrať, keď tu ma zavolal učiteľ. Okey. Prídem k nemu a on mi povie nech si idem do kúpeľne umyť tvár. Nechápem ale okey. Prídem tam a pozriem sa do zrkadla. Zase mi tečie krv z nosa. Umyjem sa a zrazu sa otvoria dvere. Vojde Liz.

,,Potrebuješ niečo Liz?"

,,Ja viem, že ti to povedal."

,,Kto mi čo povedal?"

,,Peter, už to vieš. Je moc sladký aby to urobil."

,,Ako vieš, že ja to viem?"

,,Ja viem všetko."

,,Okey, ale s Peterom aj tak nebudeš. Nechce ťa."

,,O to sa ja nebojím."

Kopla ma do brucha tak silno, že ma to treslo o stenu. Prišla ku mňe a chytila mi ruky. Snažila som sa brániť ale nečakala som, že má takú silu. Druhou rukou ma chytila pod krk.

,,Pôjdem na to najskôr po dobrom. Rozídeš sa s ním a ja ti neublížim, okey?"

,,Na to ho moc milujem."

,,Ešte raz, rozídeš sa s ním a zostaneš živá."

,,Vieš, že to nedokážem urobiť."

,,Keď to neurobíš ty, tak potom si to musím zariadiť sama."

Pustila ma a odišla z miestnosti. Začínam sa báť. Nie o mňa ale o Petera. Začne zvoniť. Ohlásim sa učiteľovi a nachystám sa na ďalšiu hodinu. Pri skrinkách stretnem Petera.

,,El, si v pohode? Vyzeráš rozrušene."

,,Všetko je v poriadku, neboj."

Poviem a ideme do triedy. Po ďalšom nudnom dni v škole sme opäť na ceste do Toweru. S Peterom sa iba učíme a kukáme filmy. Klasika. Nat je ešte stále preč, škoda. Potom sa iba nachystám a idem spať.

S Peterom sme na ceste do školy. (nebudem písať zbytočné rána) Liz som prekvapivo nikde nevidela. Už prešli 3 hodiny. Ja mám fyziku a Peter chémiu. Po fyzike som išla ku skrinke kde sa po hodinách, ktoré nemáme spolu bežne stretávame. Peter nikde. Okey. Asi iba išiel na záchod. Odskočím si aj ja. Už si umývam ruky, keď tu ma nečakane vypne. Super. Zobudím sa priviazaná k stoličke. Som v nejakej miestnosti. Je podobná tej minulej, ale iná. Aj tak tam je už všetko zničené takže by to nedávalo zmysel. Otvoria sa dvere, vojde Liz.

,,Hovorila som ti, že si to zariadim sama."

,,Myslela som, že chceš Petera."

,,Chcem, ale ty si väčší problém. Povedala som ti nech sa s ním rozídeš, ale ako vidím musím na to ísť po zlom."

,,Takže ma teraz zabiješ."

,,Jasné, že nie. Iba ak bude protestovať. Varovala som ho ale bohužiaľ nemá na výber."

Odišla z miestnosti. Takže tu teraz budem trčať, super. Mám v kapse mobil ale nedokážem sa ani pohnúť. Prejde pár hodín, už pomaly zaspávam, keď tu počujem ako sa pomaly otvárajú dvere. Vojde Peter a pomaly za sebou zavrie. Samozrejme je v jeho obleku, iba má dole masku.

,,Peter? Ako si ma našiel?"

,,Pomocou telefónu."

Prišiel ku mňe a odviazal ma zo stoličky.

,,Teraz bež, ja zatiaľ chytím Liz."

,,Okey, ale buď opatrný."

,,Neboj."

Vybehla som von. Snažila som sa nájsť cestu. Počula som nejaké výstrely, no stále som bežala. Objavila som sa na veľkej chodbe. Za mnou sa ozve.

,,Ty nikam neutečieš, si v pasci!"

,,Kde je Peter?!"

,,O neho sa neboj."

Mierila na mňa pištoľou. Pár metrov za mňou stáli traja muži, ktorý držali Petera pri stene nejakou silovou zbraňou.

,,Zober si mňa, ale jeho nechaj na pokoji."

,,Nebude to také jednoduché!"

,,Okamžite ho pusti!"

Strašne som sa nahnevala. Cítim ako mi celým telom prúdila nejaká sila. Moje modré oči sa mi zmenia na fialové. V ruke sa mi objaví fialová sila, ktorou odhodím Liz pištoľ z ruky. Prídem k nej a než sa na mňa stihne vrhnúť, chytím ju telekinéziou a udusím ju. Tý chlapi si toho samozrejme všimnú, pustia Petera a bežia ku mňe. Pomocou mojej schopnosti ich dvyhnem a hodím o stenu tak silno, že sa ani nevedia postaviť. Chytím Petera za ruku a bežíme preč. Vidím jedno okno, rozbijem ho, chytím sa Petera a on nás dostane do Toweru. Už sme vnútri. Začne mi byť strašne zle, pomaly nedokážem ani chodiť. Peter ma dvyhne a odnesie k Brucovy. Pamätám si iba ako som ležala na Brucovom lehátku a Peter mu vysvetľoval čo sa stalo. Potom som omdlela.