Trhlina

Sketch I- Drápky

Atta bol celú cestu ticho. Vôbec sa mu to nepáčilo. Prečo mu ten chlap nechce nič povedať? Znova sa naňho zmätene obrátil, no on sa len uškrnul. O čo mu ide?

            ,,Vážne je to nutné?“ opýtal sa po chvíli.

            ,,Áno je,“ odvetil Hal a zasmial sa, ,,ak sa budeš takto celú dobu tváriť, len vzbudíš pozornosť. Nemyslím, že je niečo čoho by si sa z ich strany mohol báť. Si tu so mnou. A väčšina z nich si myslí, že si mŕtvy.“

            ,,To sa ti ľahko povie.“ vzdychol si.

            ,,Hlavne pokoj,“ chytil chlapca za rameno, ,,ak si necháš šatku cez tvár ani si ťa nevšimnú.“

            Neodpovedal. Uvedomoval si, že je dosť nemožné aby ho spoznali. Mal štrnásť, o dva roky viac ako keď ho odtiaľto Hal zachránil. Aj keď bol stále veľmi chudý, jeho výška sa konečne trochu spamätala. Krajina okolo nich sa pomaly menila. Všetko živé akoby ustupovalo a prechádzalo v nehostinnú púšť. Nemohli byť ďaleko. Zacítil nepríjemne bodnutie pod rebrami. Nechce sa tam vrátiť! Ach, bože, ako mohol privoliť?! Pred nimi začali vystupovať prvé špinavé tmavé stany časti tábora Bielych, v ktorom Atta prežil tretinu svojho detstva, Chatfu. Bola to časť, kde kočovníci vychovávali bojovníkov narodených zo ,,zlej krvi“ (takže každého, kto sa nenarodil ako jeden z nich). Keďže títo nemali od prírody predispozície stať sa dobrými bojovníkmi bolo to do nich treba vtĺcť iným spôsobom. Samozrejme o ich prežitie sa nikto veľmi nestaral, pre Bielych boli viac vecami ako ľuďmi. Attovi prišlo zle. Zdrapil Hala za rameno a zhlboka dýchal.

            ,,Upokoj sa!“ šepol jeho nevlastný otec trpezlivo, ,,Nič sa ti nestane.“

            Najhoršiu časť tábora prešli veľmi rýchlo. Zvyšok sa na zanedbaný a špinavý Chatf podobal len podivnou mĺkvou, no jedovatou atmosférou. Atta tu nikdy netrávil veľa času. Keď ho sem kedysi aj vyslali, na obzeranie nemal priveľa času. Bojovníci žili vo vyšších a čistejších stanoch so svojimi rodinami, aj keď synovia Bielych museli tiež prejsť výcvikom, ani zďaleka neboli vystavení takým veciam ako deti v Chatfe. Tam ich posielali len za trest. Len veľmi málo ľudí vyšlo von zo stanov, aby videlo prichádzajúceho vládcu Qal’y. Samozrejme, o Attu sa nikto nezaujímal, no ten bol aj tak veľmi nervózny. V hlave sa mu predháňali desivé spomienky a v končekoch prstov cítil nepríjemné necitlivé brnenie, predzvesť paniky. Muž, ktorý kráčal vedľa neho cítil jeho strach, ale nedal to na sebe nijak poznať, ruku mal jemne položenú na chlapcovom ramene. Halova prítomnosť Attu trochu upokojovala. Zatiaľ.

            ,,Ak sa bude dať, zostaň potichu,“ povedal mu, ešte než vošli do Veľkého stanu, ,,a hlavne žiaden strach, nemôžu ti ublížiť.“

            Nikdy nebol vo vnútri toho stanu. Bolo to miesto len pre bojovníkov. Žiadni učni, otroci, ženy a dokonca ani učitelia nemohli do toho stanu vstúpiť. Attu prekvapilo, ako striedmo zvnútra pôsobil. Vždy si ho predstavoval strašne veľkolepo. Bieli tu usporiadávali hostiny, rokovania, oslavy, občas popravy a podobné zbytočnosti, na ktoré nie vždy mali peniaze a konali sa skôr len aby poukázali na svoju chabú sebestačnosť . Atta sa zvedavo obzeral po nastúpených vojakoch. Jeho spoluučni z Chatfu už musia byť medzi nimi. Všetky oči sa upreli ich smerom a v stane zavládlo hrobové ticho. Atta sa zhlboka nadýchol. Nakoniec z neho ten des trochu opadol. Bude ako bude.

            Po chvíli pár z mladíkov nastúpených pri stene naozaj spoznal. Bolo to divné vidieť ich inak ako decká urevané len o niečo menej ako bol on sám. Stále si ho veľmi nevšímali. Bolo prirodzené, že venovali viac pozornosti vládcovi pevnosti, než nejakému qal’skému šteňaťu. Keď zbadal, kto sedí za vrch stanu, skoro vykríkol od prekvapenia. Dávalo síce logiku, že starý Kaff otrčil kopytá, no naozaj nečakal, že spomedzi všetkých blbcov v tomto tábore dostane jeho miesto najväčší z nich, niekdajší veliteľ Chatfu, Chuf.