V môj najneobľúbenejší deň - pondelok sme išli na cestu okolo sveta dvakrát nabúraným autom a nekvalitným lietadlom, ktoré už niekoľkokrát počas cesty spadlo a zhorelo. Išli sme najskôr do Frankfurtu, kde sme prestúpili z lietadla do veľkokapacitného červeného vrtulníku s ktorým sme leteli do Japonska. Počas cesty sa mi veľmi točila hlava, nemilosrdný spolusediací mi vykrútil oby dve zápestie a dvakrát som sa vyzvracala. Cesta bola dlhá 8 880 kilometrov. Ešteže ten vrtuľník mal rýchlosť 1000 km/s takže nám cesta trvala iba 8,88 sekúnd. Pristáli sme na neobývanej chladnej pevnine ktorá vyzerala ako Grand Canyon. Asi 600 metrov od nás bol les, ktorý ukrýval veľmi veľmi podivné jazero. Zo zadnej strany lesa vyčnieval stredoveký hrad. U toho jazera stálo v súmernom nástupe 28 mužov - asiatov oblečený v nejakom divnom japonskom hábite z vreca na zemiaky. Potom nám tam prikázali, aby sme poskladali bojové puzzle, inak bude vojna. Rozhodne som žiadnu vojnu nechcela a preto som radšej išla skládať to puzzle. Vôbec som tomu nerozumela. Boly to také kusy ľadu plávajúce na jazere s podivnými znakami. Mezi tým, čo sme skládali tie puzzle, tak tí muži sa prepchávali mcdonaldom. Keď sme mali puzzle poskládané, vyšiel nám tam nápis '戦争はありません！' čo v preklade do slovenčiny znamená 'vojna nebude!'. Potom sme išli vrtulníkom do Svazijska. Toho nepríjemného spolusediacého som bez padáku vyhodila z okna toho vrtulníku. Pilot mi za to srdečne poďakoval. Pri výstupe z vrtulníku na svazijskom letisku tam v pravidelnej rade pochodovali divní ľudia s oštepom v ruke. Mali na sebe červenú látku, ktorá vyzerala ako záclona, ktorú mali prehodenú cez rameno. Za nimi bola palmová alej, za ktorou bolo veľké okruhlé ohnisko, okolo ktorého tancovalo 100 tanečníc s duhovou čelenkou z vtačích pier a s duhovými sukňami a v jednej ruke mala každá svezok asi pedesiati bambusových tyčí. Vtom za mňou pribehly tri úpne vychrtlé deti, ktoré vyzeraly akokeby sto rokov nejedly. Pýtaly si odo mňa jedlo. Tak som im dala sušienky, tyčinky a jablká. Počítala som s tým, že si ešte niečo pre seba dokúpím. Mali sme menšiu prehliadku džungľou, tak som si tam urobila niekoľko fotiek. O 2 hodiny neskôr nás vrtuľník previezol do Egypta. Bola tam hrozná výheň -> 39°C. Išli sme sa pozrieť na pyramídy a Tutanchamonovu hrobku. Zrovna u Tutanchamonovej hrobky nás sprievodca upozornil, že nás môže stihnúť Tutanchamonova kliatba. Cez google prekladač som sa naučila frázu v arabštine أنت معتوه توت عنخ آمون [ty debilný Tutanchamon], ktorou by som sa pred tou kliatbu mohla brániť. Najskôr sme opatrne vnikli do pyramídy a potom sme išli po schodoch dole. Naraz sme sa ocitli v starovekej egyptskej chodbe. Sprievodca nás zaviedol ku Tutanchamonovej hrobke. Povedal nám, že ten, kdo sa jej dotkne, tak zpôsobí katastrofu. Moja nervozita sa dosť zvyšovala, pretože mezi nami turistami bolo aj jedno zvedavé nemotorné bábo, ktoré by malo tendenciu sa tej hrobky dotknúť. Ešteže ho kontroloval jeden z jeho rodičov. Keď nám ten sprievodca hovoril niečo o tej hrobke a jej histórii, to dieťa skrátka nezaujalo, a preto začalo obchytkávať tú hrobku. V tom momente, keď sa jej dotklo, tak sa steny z tehiel začaly veľmi triasť až skoro rozpadať. Museli sme ihneď od tial utiecť, aby sme prežili. Na parkovisku na nás čakal vrtuľník, ktorý nás odviezol na letisko do Káhiry. Tam som si rýchlo išla kúpiť nejaké jedlo, pretože všetko čo som mala na jedenie som dala tým deťom.
Potom sme leteli lietadlom Boeing 737 MAX do Frankfurtu. Keď sme leteli nad Francúzkom tak lietadlu hrozila explozia, pretože v ňom nejaký psychopat mával so zapalénými sviečkami nad meditujúcim človekom, ktorý nebol pripútaný. Ešteže mu tie sviečky sfúkla letuška. Meditujúceho cestovateľa upozornila aby sa pripútal.
O tri hodiny neskôr, pri pristávaní na letisku na nás spadol meteorit, ktorý mohol mať priemer cca 1 cm. Urobil dieru skrz strechu lietadla a začalo to tam horeť, tak sme všetci rýchlo odcupitali preč, aby nás to nezabilo.
