Bojovný

76°

Charitatívna akcia, na ktorú sme boli s Ruby pozvaní, sa našťastie konala až na začiatku februára, takže sme získali nejaký ten čas na prípravu. Hlavne na to, aby sa s tým Ruby zmierila. Stále viac som dúfal, že všetko dobre dopadne.

Keď sme sa vrátili, všetci sme išli navštíviť Willa, Bonnie a ich dcéru. Spolu s novopečeným oteckom sme dieťa poriadne zapili. Verím, že potom, ako sme ju oslávili, jej nikdy nebude chýbať zdravie ani láska. Will vyzeral ako iný človek - bol naozaj veľmi šťastný.

Ja sám som neskôr šiel navštíviť ešte jedno nové dieťa v mojej rodine. Greta aj s Jaxom boli nadšení z nového potomka, ale ich dom vyzeral, akoby tam žilo najmenej sto ľudí a nie len päť. Všetci boli všade a mne necelá hodinka návštevy úplne stačila. Bol to neuveriteľný blázinec a chaos. Nevedel som si ani predstaviť, ako fungujú väčšie rodiny. Príde mi šialené, že niektoré páry majú až šesť a viac detí. To už je z môjho uhla pohľadu vážne nezodpovedné. Niekedy úplne stačí jedno či maximálne dve deti a aj tie sa môžu zdať príliš. Viem, o čom hovorím...

Po všetkých novoročných stretnutiach a návštevách som sa vrátil k svojmu bežnému životu. S deckami a rodinou som sa snažil byť čo najviac, rovnako ako s kamarátmi a Ruby. Box mi ale aj tak žral najviac času. Týždeň po našom návrate mali chalani ten dlho očakávaný zápas. Všetci moji tréneri cvičili ako šialení. V jednom kuse. Bez prestávky. Pripúšťali si len výhru a podľa toho to aj vyzeralo. Vtedy som pochopil to, čo mi stále opakujú. Môj tréning naozaj mohol byť ešte ťažší, aj keď som tomu predtým nechcel vôbec veriť.

Na konci januára som mal ja sám prvý zápas nového roka. Celý deň som strávil cvičením v hale. Prekvapilo ma, že sa mal konať len o piatej poobede. Zvyčajný čas bol väčšinou okolo siedmej. Nevedel som, kto má byť mojim súperom, ale nemohol som sa dočkať momentu, kedy vojdem do ringu. Chýbalo mi to. Za tú dobu sa box stal súčasťou mňa samého.

Niečo po štvrtej mi zavolala Ruby. Bol som v šatni, takže som jej mohol zdvihnúť. Pri chalanoch by to nešlo. Nenechali by ma.

,,Prosím?" ozval som sa po priložení telefónu k uchu.

,,Ahoj, mrzí ma to, ale dnes nestíham tvoj zápas. Jedna žena si prehodila súkromnú hodinu a ja som ju nemohla zrušiť. Príde tam aspoň Tania." vysypala na mňa rýchlo.

,,Žiadny problém, Ruby. Prídeš nabudúce. Potom mám ísť po teba taxíkom a pôjdeme ku mne alebo chceš ísť domov?" spýtal som sa neutrálne. Ani trochu mi nevadilo, že nemôže prísť. Bol som na to síce viac-menej zvyknutý, hlavne na jej návštevy v mojej šatni, no za každú cenu som ju v hľadisku nepotreboval. Pre mňa aj tak v ringu existuje len môj protivník.

,,Nie, nechoď sem, máš to zbytočne odveci. Stretneme sa v tvojom byte, okej? Okolo šiestej by si už mal byť doma, nie?" spýtala sa, na čo som prikývol. Až neskôr som si uvedomil, že ma nemôže vidieť.

,,O šiestej, maximálne o pol siedmej som doma. Vidíme sa teda tam. Drž sa, musím ísť." odvetil som jej rýchlo, keďže Will stál vo dverách od mojej šatne a už ma častoval nedočkavým pohľadom. Vravel mi, že so mnou chce ešte niečo prebrať a ja som si telefonoval. Odkedy mal dieťa, bol celkom mrzutý. Predpokladám, že za to môže nedostatok spánku, ale musel vedieť, že to pri dieťati nastane.

Prebral som s ním nevyhnutné záležitosti a mávnutím čarovného prútika som sa ocitol v ringu. Pomaly som si zvykal na všetky ceremónie pred zápasom a bez boxu som si nedokázal predstaviť svoj život. Nebol to pre mňa len nejaký šport na odreagovanie, bola to moja vášeň. A asi sa jej už doživotne nezbavím.

Boj v ringu pre mňa prebiehal naozaj hladko. Súper sa snažil tiež, ale väčšinou som bol rýchlejší a rozhodnejší ako on. Videl som na ňom, že nemá až toľko skúseností ako ja. Vyhral som po troch kolách a môjho protivníka to celkom rozčarovalo.