MONSTER - H.S. SK

Monster 6

Keď som otvorila oči videla som pred sebou len bielu stenu. Okolo mňa bolo ohromne veľa svetla, a ja som zistila, že som na mne neznámom mieste. Ako som sa sem dostala? 

Moment, moment, viem, že som šla za mamou, pretože...prečo? 

"Čo sa mi stalo?!" Chytila som sa hlavu a rozmýšľala nad včeraškom. Alebo? Koľko som vlastne spala? Aký je dnes deň?

"Udrel som ťa po hlave." Videla som ako sa približuje známy chlapec k posteli, na ktorej som sedela.

"Čo tu do riti robíš?!" Chcela som začať kričať, ale Harryho ruka pristála na mojich ústach, aby mi v tom zabránil.

"Skús niečo povedať a ja ti zlomím väz." Zašepkal tesne vedľa môjho ucha. Po celom tele sa mi vytvorili zimoriavky. 

"Čo odomňa chceš?" Povedala som pomedzi jeho dlane.

"Chcem ťa zabiť." Pretočila som očami. "Ale prečo? Nič som neurobila!" 

"No veď práve! Nechala si ma tam len tak. Mohol som žiť Melanie! Keby si mi pomohla. Ale teraz, teraz už nič iné ako chuť pocítiť opäť krv vo svojich ústach nemám. Všetko zmizlo Mel. Všetky moje city. Nič mi neostalo, len chuť zabíjať. Len chuť sa ti pomstiť.

"Chcela som Harry, prisahám." Smrkala som.

"Ale strach ti to nedovolil. Jasné, vieš Mel, vždy si to bola len ty. Nikdy si si nikoho nepripustila k telu bližšie. Prečo? Koľko dôkazov ti trebalo, aby tvoja sprostá hlava pochopila, že som ťa miloval?" 

"Harry, ja.." Zotrela som si slzy. "Veľmi ma to mrzí. Ja, ja som ťa tiež milovala." 

"Teraz mi na tom už nezáleží. Veď aj mňa to bude mrzieť, keď ti budem ubližovať. Vlastne, nie, nebude ma to mrzieť. Začnem, povedzme od tvojho nadutého brata, nikdy som ho nemal rád. Bude mi potešením vidieť ho vykrvácaného niekde na ulici.

Potom, si podám tvojho ocinka, ktovie, ako sa mu bude páčiť hra s ohňom? A nakoniec si vezmem tvoju mater. Budem ju tak pomaly zabíjať tak, aby si to videla a nakoniec, až ti z toho úplne prepne, si vezmem na starosť teba." Zasmial sa aq odišiel. Jednoducho zmizol. Prišla ku mne žena v bielom plášti. "Slečna Riverová? Vite, ako ste sa sem dostali?"

"Ani veľmi nie." Poškrabala som sa na zátylku a ucítila som palčivú bolesť. "Asi ma udreli veľmi silno." "Neviete kto?" Opýtala sa ma s vetchým úsmevom. "Pred chvíľou odišiel." Povedala som pokojne. 

"Ako, odišiel?" Opýtala sa a zapisovala si všetko, čo som hovorila.

"No, predsa odtiaľto, pred chvíľou tu bol." Nie, nie nie! Už zasa!

"Slečna Riverová, mávate často takéto predstavy?"

"Nie!!! To niesú predstavy, on tu naozaj bol, pozrite si kamery."

"Na záznamoch nikto nie je. Máme fotobunku. Senzor by niečo určite zaznamenal."

"Fotobunka sa dá oklamať, pozrite sa na kameru!" Začala som vyskakovať.

"Slečna upokojte sa." Na lekárke bolo vidieť, že má zo mňa strach.

"Nie, vy to nechápete, on ma chce zabiť, nikto mi neverí, pozrite sa na tie kamery! Určite tam bude!"

"Dobre, pozriem sa na to." S mierny úsmevom sa otočila a odišla.

Nechápem to. Musí byť aspoň na kamere. Ha, há, už viem o čo mu ide. Chce, aby si o mne mysleli, že som sa zlbáznila! No tak to teda nie!

"Slečna Melanie, musím vás bohužial sklamať, na kamere nik nebol, ste na izbe sama a rozprávate sa sama zo sebou."

"No, vlastne, ja viem. Nikedy mávam nočné mory a som námesačná." Usmiala som sa čo najdôveryhodnejšie.

"Iste, ehmm, dnes Vám urobíme ešte pár testov a potom vás pošleme domov. A, slečna, prišli vaši rodičia, mám ich poslať dnu?" Prykývla som a čakala kým sa moja rodinka objaví vo dverách.

"Ahoj Melanie!" Skočil mi na posteľ Duke a objal ma. "Ako sa ti darí sestrička, poviem ti, naozaj som sa o teba bál." Povedal a pripučil ma do jeho náručia ešte viac.

"Oooch! Aj ty si mi chýbal." Vrátila som mu objatie.

"Melanie, preboha, čo sa ti to stalo?" Zaplakala mi mama na ramene. "Nič mami, len som spadla."

"Lopatou na hlavu?" Spýtal sa ironicky otec. "Kto ti toto urobil, si zaslúži oriadnu príučku. Zabijem ho." 

"Zlatko, pamätáš si niečo?"

"No, niekto ma udrel, ale, naozaj netuším kto to mohol byť."

"Eeh, zlato. Musíme ti niečo povedať, aj keď viem, že máš teraz aj bez toho kritické obdobie, musíš vedieť, že našli Harryho telo." Moje oči vyleteli z jamiek.

"Čože?!"