Živé katastrofy

Prológ

 Mrazivé ticho ovládlo okolie. Ak by sa vedelo zhmotniť do existujúcej osoby, podarilo by sa mu do silného zovretia uchopiť aj mladého muža, ktorý nehybne stál na mieste a na všetko pred sebou sa len prizeral. Na plamene ohňa pripomínajúce štetec maliara, ktorý tvorí krásne umenie. Hra farieb v tomto prípade by sa mohla prirovnať k východu slnka. Krásne stvárnenie niečoho, čo sa niekomu podarí vidieť iba niekoľkokrát za život. Ale on sa na to všetko chcel len prizerať. Sledovať to, ako to pomaly bude končiť. Bol pri stvorení a chcel byť aj pri samotnom zániku.

Stratiť aj posledný kúsok, ktorý vás drží pri živote znamená, stratiť svoju dušu. Bolo to aj v prípade tohto mladého muža, ktorý už nemal čo v živote stratiť. Mal to premyslené do posledného detailu. Nebolo to až také ťažké. Chemikálie nasiakli takmer každý jeden dostupný priestor v dome a škrtnutie zápalkami bolo už len slastné ukončenie. Sledovať horieť dom v ktorom sa odohrávalo utrpenie, v jeho prípade bolo, ako sledovať otváranie darčekov pod vianočným stromčekom. V jeho očiach sa objavovali iskričky radosti. Na tento moment čakal až príliš dlho. A rozhodne si ho nemienil nikým nechať pokaziť. Aj keď tam bolo to malé ale...

,,To ticho narúša už len ten slabý výkrik tvojej ženy, nemám pravdu?"

Otočil hlavu na stranu a pozeral sa na muža, ktorý bol spútaný a zložený na nohách. Mohol v ňom vidieť bolesť, trápenie sa a pomalé umieranie aj napriek tomu, že jeho smrť bude spísaná v iný deň.

,,Zaujímalo by ma, či by si mal podobný hlas aj ty, ak by si sa nachádzal na jej mieste," na tvári sa mu nachádzal hrejivý úsmev. Skutočne ho tento pohľad tešil.

,,Ale to by pre mňa nemalo takú cenu, ak by som videl ju. Práve ty si bol mojim cieľom, po celý ten čas." cítil sa v jednom okamihu ako víťaz. Ako niekto, kto po takom dlhom čakaní konečne dosiahol toto, čo chcel. Túžil po tom celé mesiace. Celé mesiace si tento obraz predstavoval vo svojej hlave no stále mal pocit, že niečo tomu napokon chýbalo.

,,Chcel by som vedieť len jednu vec. Ak by si mal možnosť zachrániť jej život, zachrániť život svojej rodiny a seba samotného tým nechať na pospas osudu čo by si si zvolil?" pozorne sledoval každý jeden prejav jeho mimiky tváre. Prechádzal okolo neho ako okolo svojej vlastnej trofeje, chcel sa na neho pozerať a vychutnávať si každý jeden detail, ktorý je mu týmto poskytnutý. Sledovať to, čo by sa mu mohlo nachádzať v hlave, predstavovať si rôzne scenáre, ako by sa to mohlo zvrhnúť.

,,Ak by som ti povedal, že máš možnosť svoj život vymeniť za tých ich, urobil by si to?" bola to tak jednoduchá otázka no aj napriek tomu neexistovala na ňu správna odpoveď.

,,Ja.. ja.." snažil sa prehovoriť muž, ktorý sa v tejto chvíli nezdal ako ten človek, ktorý by mal mať v rukách moc nad celým mestom v ktorom sa nachádzali. Zvláštne, ako si mohol myslieť, že dokáže na svojich pleciach utiahnuť tú ťažobu z toho, čo sa nachádza pod celou tou kulisou samotnej moci.

,,Ja.. ja.." zopakoval po ňom mladý muž, pričom sa musel zasmiať. Jeho hlas bol ale iný, napodobnil jeho ustráchaný výraz, ktorý mal možnosť vidieť pred vlastnými očami.

,,Poviem ti, ako by si to urobil. Nedokázal by si to, pretože si natoľko veľký sráč, že by si radšej svoj mizerný život ušetril na miesto toho, aby si zachránil svoju rodinu. Svoje deti..." hovoril v jednom momente vážne. Vedel, že odhadol jeho povahu veľmi dobre. Poznal ho, vedel ako premýšľa. Zvláštne, myslel si, že táto celá hra, ktorá sa medzi nimi naskytla bude trvať o niečo dlhšie.

,,Máš poslednú šancu na vykúpenie," dával mu možno prehnané nádeje no niekedy je to v živote potreba. Niekedy človek potrebuje cítiť čo i len na malý okamih to, že má nádej na to, že by sa mohol dožiť ďalšieho rána. Chcel v ňom vidieť tie posledné náznaky snahy, ktoré by znamenali, že našiel v sebe nejakú silu stále bojovať.

Nechal mu možnosť rozprávať. Chcel vedieť, počuť každú jednu myšlienku, ktorá sa mu nachádza v hlave. Prvé jeho slová zneli rovnako, ako slová ľudí pred ním. Prosil o pomoc. O možnosť to všetko zobrať späť a zachrániť seba a svoju rodinu. Prosil o možnosť sa s nimi aspoň poslednýkrát rozlúčiť. Bola to veľká škoda. Myslel si, že konečne nájde niekoho, kto sa pokúsi o trocha viac originálnejšie slová. Mohol na tvári muža vidieť padajúce slzy, ktoré mu stekali po lícach. A čo sa dialo na tej jeho? Len sladký úsmev, ktorý sa tam nenachádzal už dlhý čas. Sledovať to, ako padá na vlastné dno osoba, ktorú mal vo svojom hľadáčiku celé mesiace je pre neho ten najkrajší pocit.

,,Sleduj to presne tak, ako sme to museli sledovať my. Aký je to pocit? Vedieť, že tvoja rodina zomiera. Pomaly a postupne. Nemá nádej na to, aby prežila."

Ako by aj mohla? Plamene už postupne zasahovali aj do poslednej izby veľkého domu. Neprežije nikto. Aj keby sa niekomu podarilo v tejto chvíli privolať pomoc. Nepodarilo by sa im vojsť do domu a nájsť ich. Boli zatvorenými v jednej miestnosti, spoločne. Ako krysy, ktoré sa mali utopiť vo vlastnej šťave.

Mali možnosť počuť prichádzať auto. Auto, ktoré sa pri nich zastavilo. Toto mal byť zjavne ich koniec.

,,Spoločne až do posledného dychu. O to sa postarám, priateľ môj." Pohrával sa s iróniou vo svojom hlase, pričom sa na jeho tvári nachádzal úškrn. Šialenstvo, ktoré bolo započaté pred niekoľkými mesiacmi malo byť konečne uhasené. Aj keď... 

—

Prinášam vám prológ k môjmu príbehu. Vopred sa chcem ospravedlniť za gramatické chyby, ktoré sa tam objavia. V tomto nie som dokonalá ale budem sa snažiť o to, aby to bolo čo najlepšie.