Denník Fowlerovic Chlapca

KAPITOLA - 1.

______________________________

TAM KDE TO VŠETKO ZAČÍNA
______________________________

,,VŠETKO má svoj začiatok aj koniec'' neviem síce kto presne tieto slová povedal, kedy to bolo a za akých okolností ho to napadlo, ale nepovedal a ani nepomohol tým nikomu, kto žil pred ním či po ňom.
Zvláštne ako tieto slová, ktoré znamenajú všetko a zároveň absolútne nič sa nám do hlavy dokážu dostať tak ,ako to nezvládla ani večne žijúca veta našich Mám, otcov a starých rodičov: ,,Ja v tvojom veku!" ----> Ja v tvojom veku som ovládal násobilku trojčísiel skôr, než som sa naučil chodiť - Ja v tvojom veku som skolil medveďa skôr, než som sa ho naučil vyslovovať - Ja v tvojom veku som žil a bol som šťastný.
Možno na tom predsa len niečo bude. Možno naša generácia populácie sa správa tak, ako si to druhý predstaviť nedokázali aj napriek tomu, že častokrát ich slová boli klamstvá a len obyčajné nesplnené sny, ktoré má každý z nás aj v tejto dobe.
Nájdu sa určite aj iné hrsti viet, ktoré vypadli z obyčajných žijúcich ľudí tejto planéte,len tak. Vety , ktoré vyzerali, že majú skrytý hlbší význam a pri tom tu stála vždy tá celá príťažlivá strana opaku. Mám tak ešte niekoľko príkladov vo vačku a však len táto veta je každému dosť známa veta hocijakého človeka, ktorým ste sa možno stali aj vy sami aj keď ste nechceli - 'Tvoji rodičia to robia pre tvoje dobro.'
Práve táto, pekne vyzerajúca nevinná veta zložená z pekných a tak jednoduchých slov s ťažkou váhou, sú zároveň zbraňou ničivého náboja pre každého, kto to práve s rodičmi tak úplne najednoduchšie nemá. Každý predsa má vlastného nepriateľa, ktorého z hĺbky celej svojej duše nenavidí a praje si aj tie najhoršie veci, aby sa mu kedy boli prihodili. Napríklad tak to, aby naň z čistej náhody padol asteroid.
Predstava však toho, žeby táto osoba prebývala každý jeden deň vo vašej domácnosti, žeby ste sa museli naň dívať každé ráno pri rodinných raňajkách alebo by ste museli s ním hrať stolové hry. Táto predstava je neuveriteľná a ťažká. Nenávisť, ktorú si človek nazbiera za ten čas vo svojej deckej izbe, kde ho delia len štyri steny a kus nábytku. Kresby po stenách, ktoré sa za ten čas stali jedným útočiskom výmeny pocitov, pretože ho inak nikto nepočúva. Za ten čas, dlhý a nekonečných čas kedy sa zvieral už toľkokrát na posteli v malom kĺbu a v dokonalej tichosti obetoval svoje slzy za to, prečo práve On má v živote niekoho, koho tak strašne nenávidí. Ale potom to príde. Tá otázka dôvodu, prečo to tak je. Je to kvôli mne? Kvôli mojej vlastne existencií?..

Ale kto som Ja, že o tom dokážem hovoriť?
Predsa len ma každý pozná pod veľkým farebným nadpisom : 'Bezcitný chlapec' , ktorý všetko vníma len vo farbách čiernobielej.
Viete...
Ľudia už v sebe majú dané niečo, čím sa viac nezaujímajú prečo presne si taký aký si a prečo sa správaš tak ako sa správaš. Prečo som Ja taký, aký som a čo má príjmulo k tomu, aby som taký bol. Nie žeby sa nikdy nepýtali. Priam naopak, pýtajú sa často a takmer stále. Ale nikdy som nikomu nepovedal pravý dôvod toho, prečo. A tak za to z istej časti môžem aj ja sám.
Vždy som z toho vyšiel z polovice a dal ľuďom či blízkym poznať tú najväčšiu slabú časť môjho života, ktorá však ten celý kolobeh života v trápení začala. 'Suchar'? Silné slovo pre osobnosť ako som ja. Povedal by som, že som len niekto, kto si svoje veci necháva pre seba. Predsa slabiny sú tie, kde vás ľudia dokážu prišktiť najviac. A ja nedovolím, aby som bol na takom mieste znovu. Priškrtený k stene strácajúc vlastný dych.

🦋

.______________________________.

Za posledné tri roky som stretol veľa ľudí, ktorý majú na mňa názor vlastný a vo väčšinu prípadov úplne rovnaký. Nikomu nič nezazlievam, byť nimi tak sa tiež nenávidím za množstvo veci, ktoré denne spravím. Ale čoby to bol život za nudnú stopu rovnakej farby, pokiaľ by sme boli kópie každého ideálu, ktorú si zmyslí aj tamten pán s holubmi. Našli by sme seba samých aspoň v nejakom obraze zrkadla, či by sme videli len dokonalých ľudí, ktorý chyby robia len v tých časoch najhorších nočných morách?
Ale čo by spravil v takých snoch práve ten pán, ktorého najväčšia radosť sú holuby? Ten sa totiž to nepozerá na slečnu s krásnymi vlasmi a Muža, ktorý sa chváli najlepším autom svojím priateľom. Nie, on má totižto tieto operené stvorenia, ktoré sa radia tým čomu sa hovorí matka príroda. Majú čisto slobodný život. Lietajú si sem a tam, hľadajú potravu a serú nám na hlavu vtedy, kedy to najviac očakávame a možno si len myslia, že sme hlúpe stvorenia blížiace sa k vyhynutiu. Keď sa tak nad tým zamýšľam, holuby sú vlastne naša takmer dokonalá podobizeň. Ešte nám len tá sloboda chýba.

Slobodne si vybrať to, kým za pár rokov budete a ako sa budete prezentovať. Pretože to je vaša najväčšia vizitka a pozvánka, vlastného tela i duše do ďalekej cesty života až po ten obávaný koniec oslávený smrťou. To však tento Bezcitný chlapec nepozná. Nie. Jemu už dávno zobrali slobodu ľudia, ktorých tak nenavidí. Vymysleli mu život, ktorým sa má alebo teda Musí, vydať.

~Všetko bolo kedysi také pekné a nevinné. V časoch kedy som sám nepoznal to kým som bol a čím som sa každým dňom stával. Vtedy sa to všetko ignorovať ešte dalo. Bola to len moja nevinná maličkosť, ktorá sa chcela len hrávať s drevenými autíčkami, vyrobené v rukách starca so šedivými vlasmi, ktorého som v tú dobu nazýval ešte hrdo starým otcom.
Vždy som stál pri jeho starých nohách snažiac sa zachytiť každý pohyb, ktorý spraví pri tomto čarovnom menení obyčjaného kusu dreva, na ktorom kôra padala smradľavá mokrosť starosti a dažďa. Pri jeho pracovnom stole som vždycky mal uloženú hrubšiu dosku pena, ktorý mi hravo slúžil ako provizórní stolček na jeho státie. Len vďaka nemu som so svojou maličkosťou ani nie celého metru, dokázal vidieť to, čo sa na pracovnom stole kúzelníka deje. A však v ten deň tam provizórny stolček nebol. Hoci som si mohol ísť ľahko hľadať niečo, čím by som ho obyčajne a ba aj logicky vymenil, som sa začal naťahovať na stôl tak, aby som si vynahradil to čo mi stráta stolčeka zobrala. V tú ranu sa však môj starý otec zahnal lakťom tam, kde Ja som mal hlavu a najmä to vlastné pravé oko.
Hoci by sa každý mohol zdať, nebol to Starý otec, ktorý odchádzal hodinu po tom so slzavenými očami a červeným zápästím von z obývacej miestnosti, kde ostávala prítomnosť môjho otca a jeho poznámok.

A keďže slzy tomuto Bezcitnému chlapcovi viac nestačili a ich slanosť mu nechutila tak, ako slová milovaného otca ,,Si slaboch." prestal plakať nadobro a viac sa tak nestalo, žeby mal pokožku slanú a modré oči zaslzené

„Nájsť slabinu každého, to je umenie spracovania vôle ľudí."

Byť holubom by možno predsa len bolo krajšie.