Azyl ✔

24ǂ The Genesis of Thought and Prophercies

Media: Lady Ayslin

The Genesis of Thought and Prophercies

V to ráno vyrazili zavčasu. Zavčasu je dokonca možno prislabý výraz. Odchádzali ďaleko pred svitaním. Ani jeden z nich nevidel dôvod, prečo sa zdržiavať. Po tom, čo sa väčšina ich skupiny prebudila po tom, ako sa im zdala nočná mora či zvláštny sen, sa zaprisahávali, že ten deň určite nezažmúria ani oka. Dokonca aj Ann, ktorej sa nič nesnívalo, ale zato ju riadne vydesil krik Francisa Tatea.

Nikto mlčky prikyvoval, hoci s nimi nie úplne súhlasil. Ostatným sa očividne nesnívali pekné sny, no on by sa viac než rád vrátil do ríše snov za Alissou. Toľké roky si na ňu takmer ani nespomenul a tu zrazu prepadáva jeho myseľ častejšie než si myslel, že by to bolo možné. Jemu sa to nielenže páčilo, ale najradšej by sa za ňou vrhol späť do sna, ktorý ho vracal do začiatku ich vzťahu; do prvého dňa z mnohých, ktoré spolu strávili. Už ani nedúfal, že by mohol cítiť to, čo v ňom prebudila spomienka na Alissu – nádej. Nádej, že by ju jedného dňa mohol nájsť tak, ako ona kedysi našla jeho.

Ale než si také niečo bude môcť dovoliť, musí vyriešiť mnoho záležitostí, pričom všetky sa začínali a končili Relikviou. Kým sa jej nezbaví, nemá zmysel hľadať Alissu.

„Čo to malo znamenať?" podišiel k Hodinárovi, ktorý kráčal v čele ich skupiny ráznym a nekompromisným krokom. Bolo zrejmé, že sa k svojej známej Ruth Clareovej chce dostať čo najskôr. Prečo by však tak rapídne menil tempo? Nemohlo to byť len kvôli zlým snom, muselo sa za tým skrývať čosi viac.

Akurát prechádzali malým mestom, ktorého meno podľa Hodinára nebolo dôležité. Dnes nebol vo svojej koži. Deň predtým rád a veľa rozprával, na ich otázky ochotne odpovedal – pokiaľ sa okolo nich nevznášalo tajomstvo, ktoré nebolo jeho, aby ho prezradil. Vždy ich cestu obohatil slovným sprievodom, ktorým opisoval okolie. Takmer sa mu ústa nezatvorili, keď im nehorázne dlho opisoval les, kde údaje chceli Zberatelia tajomstiev postaviť jednu zo svojich Rezervácií, no prehrali bitku s ich nepriateľmi, a prišli o územie. A dnes? Neprezradí im ani len názov mesta. Nikomu neušlo, akým strohým a nervóznym hlasom im povedal, nech sa priveľmi nezahaľujú. Keď sa ho Gideon, mysliac si, že pôjdu s plášťami vypnutými až ku krku a tvárami zahalenými hlboko v kapucni, spýtal či to nebude nápadné, Hugo mu odpovedal:

„Viac vzbudíte pozornosť dedinčanov tým, že budete príliš tajomní. Na také niečo nie sú zvyknutí a budú si o zvláštnej pätici hovoriť ešte dobrých pár dní. To nechceme. Zima je za rohom, kupcovia prichádzajú a odchádzajú. O cudzie tváre v uliciach nie je núdza. Prejdeme mestom každému na očiach, pričom si nás nikto nevšimne, pretože nikoho nebudeme zaujímať. Rozumieme sa?"

„Na otázku pána Whitea som odpovedal o niečo ráznejším hlasom než som zvykol hovoriť doteraz. To ale nutne nemusí niečo znamenať, Nikto. Netušil som, že ste takí rozmaznaní," odvetil mu na jeho otázku. To ale nebolo to, na čo sa Nikto pýtal.

„Je mi jedno, ako rozprávaš, Hodinár. Zažil som omnoho horšie správanie a naučil som sa neriešiť, ako so mnou kto rozpráva. Gideonovi to je, zdá sa, tiež rovnako jedno. To ale nebolo mojou otázkou. Čo mali znamenať tie sny?"

„Sny," povzdychol si Hodinár a zahľadel sa na neurčitý bod v diaľke, kamsi ponad mestskú zvonicu. „To, čo znamenajú, si kládli za otázku už dávni filozofi a i teraz motá hlavu nešťastníkom, ktorí sa ňou zaoberajú. Nedávaj mi takéto hlúpe otázky, Nikto, musím sa sústrediť na to, aby som nás čo najskôr dostal k Ruth, a potom na priamu cestu do Nythie!"