Bojovný

78°

Po tom všetkom som mal konečne čistú hlavu. Všetko sme zvládli bez väčšej ujmy. Očakával som, že ma neminú nejaké doplnkové otázky na osobu Ruby, ale našťastie som ani poriadne nemal čas sa viac porozprávať s mojimi "rodičmi". Vždy sa mi podarilo len zobrať deti zo školy/ škôlky niekam na výlet alebo k sebe. Zabavil som sa s nimi, rozmaznal som ich ako správny starší brat a vrátil ich rodičom buď v ten deň alebo na ďalší pri desaťminútovom stretnutí. Nemali sme čas sa baviť a ja som bol aj rád. Skôr či neskôr ma to čakalo, no bol som stopercentne za možnosť neskôr.

Môj život sa medzitým pohyboval v začarovanom kruhu. Všetkým sa zdalo, že mám čas aj na oddych, no ja som mal skôr pocit, že som v jednom kuse v hale. Chalani o niečo pritvrdili pri mojich tréningoch a podľa toho, čo som pochopil, to bolo na príkaz Domesa. Možno ma ešte chcel potrestať za tú bitku s jeho synom, možno to robil kvôli nášmu poslednému rozhovoru týkajúceho sa môjho pozvoľného postupu vyššie. Chalani mi tvrdili, že to je kvôli tej druhej veci. Veril som im, nedali mi dôvod nedôverovať im. Ak by na mňa bol Domes tak nahnevaný za tú bitku, už by som tu dávno nebol. 

Domes bol vo svojom odbore dobrý. Mal svoje metódy, no ja som bol zvedavý, kam ma dostane a či vôbec svoje sľuby splní. Ak nie, tak sa budem musieť zariadiť sám. Tak či tak, začínam mať jasnejšie v tom, čo chcem so svojim životom robiť. Nie som stopercentne rozhodnutý, no jedno viem - box bude tvoriť súčasť mojej budúcnosti. Moju rodinu to nepoteší, ak to vôbec zistia, ale som dospelý a oni nebudú mať inú možnosť ako to akceptovať.

V piatok večer som sa konečne dotrepal domov z tréningu. Bol som zničený ako asi nikdy. Hoci... To hovorím stále. Ledva som sa došuchtal po schodoch na moje poschodie a okamžite som spozornel. Do tela sa mi vplavil adrenalín. Uvidel som niečo, čo donútilo moje srdce biť silnejšie a rýchlejšie do mojej hrude. Dvere na mojom byte boli jemne pootvorené. Zastavil som zaskočene na vrchu schodov a moju hlavu zaplnilo milión rôznych teórií.

Mohol som nezamknúť? Naozaj som taký prepracovaný debil, že som niečo podobné urobil v tejto štvrti? Nie, nemôžem byť až taký idiot, hoci som toho mal veľa. Stalo sa niečo v byte nado mnou a oni museli otvoriť aj môj byt? To by mi predsa volali... Alebo nie? Vlámal sa mi niekto do bytu? Vykradli ma? Pýtal som sa sám seba. Tá teória, na moju smolu, bola najpravdepodobnejšia. Ani jeden scenár v mojej mysli nemal zrovna šťastné vyvrcholenie.

So silno búšiacim srdcom som pootvoril dvere a nakukol dnu. To, čo som videl, sa mi ani trochu nepáčilo. V chodbe boli otvorené zásuvky, ktoré ležali na zemi a ich obsah bol vysypaný pri nich. 

Kurva! Zahrešil som v mysli a prebehol aj do svojej spálne. Skriňa bola otvorená a veci vyhádzané. Ktokoľvek tu bol, zjavne niečo hľadal. Už som chytal telefón, aby som zavolal na políciu, no potom som si všimol jednu nezrovnalosť. Peniaze, ktoré bývajú schované v mojej skrini, nech mám nejakú hotovosť pri sebe, stáli nedotknuté na svojom mieste. Zamračil som sa a prepočítal ich. Nechýbala ani jedna bankovka. Rýchlym krokom som prešiel k hlavným dverám. Otvoril som ich a začal ich bližšie analyzovať. Pri tom prvotnom šoku som si neuvedomil, že neboli vôbec žiadnym spôsobom poškodené. To znamená, že ich nikto neotvoril násilím. Ktokoľvek tu bol a spôsobil toto všetko, mal kľúč.

Bez toho, aby som stihol spracovať čo to všetko vlastne znamená, som prešiel do obývačky. Panoval v nej rovnaký neporiadok ako v celom byte, ale žiadne cennosti nechýbali. Nič nebolo rozbité, bolo to tu len rozhádzané. Nerozumel som absolútne ničomu. Kto sem mohol len tak pre nič za nič prísť a urobiť tu neporiadok? Prečo nič nevzal? Obviňoval som v hlave všetkých známych, až kým som kútikom oka nezachytil pohybujúce sa slabé, malinké svetielko žltej farby na balkóne. Chvíľu som mal pocit, že sa mi to len zdalo, no celé telo ma bez povolenia potiahlo až za ním.