Besmara- Legenda Morí

Prológ

S vypätím všetkých síl som za sebou tresla hrubými dubovými dverami. Prinajmenšom storočné hrdzavé zámky príšerne zaškrípali. Inokedy by som na ten zvuk nadávala nie práve najvyberanejšími nadávkami aspoň minútu, no teraz mi to bolo jedno. S hlasným zošuchnutím som sa ocitla na kolenách, tvár, po ktorej mi stekali horúce slzy som si ukryla do dlaní.

Ešte aj tu bolo počuť opilecký rev a krik, moje každodenné nočné mory.

Muži rozličných remesiel a veku sa vždy vedno zišli v tejto otrasnej krčme len aby prehrali v kockách či kartách ťažko zarobenú mesačnú výplatu. Alebo prepili. Niekedy sa im ani nemožno čudovať, ťažko hrdlačia v prepravných lodiach brodiac sa v zvratkoch. Za mzdu, ktorá často nestačí ani len na skromnú večeru. A doma? Doma ich čaká len ďalšia práca na biednom dome a manželky s vrieskajúcimi detiskami na rukách.

Preklínam bohov za to, že viedli prvé myšlienky robotníkov práve sem. Do hostinca. Do hostinca, v ktorom prehajdákajú celý svoj skromný majetok. A nehorázne pokrikujú na okolité slúžky, ktoré sa snažia prejsť celým podnikom obťažkané všemožným riadom bez toho, aby niečo rozbili a niekoho upútali.

Na smrť dobitá mŕtvola Agnés surovo odhodená v dokoch, kde ju našli psy, je jasným dôkazom toho, že nie všetkým dievčatám sa to aj podarí.

Ožratí chlapi, prehajdákané peniaze, dobité slúžky.

Ligotavý svet madam Rosalindy, ktorá teraz niekde hrá poker v luxusnom apartmáne obklopená hodvábom a zamatom v inej časti tohto otrasného mesta. Prečo by sa mala starať o personál svojho prevažne ziskového podniku, keď nevidí dôvod, aby jeho výplatu nepoužila na svoje gastronomické stávky?

Naše výplaty.

Moja výplata možno práve skončila v rukách nejakého napudrovaného hajzla ovešaného diamantmi.

Pri tejto myšlienke sa mi žalúdok prevráti naruby. Možno aj niektorému z tých úbožiakov vnútri. A práve tam sa niečo deje. Niečo, ako madam Rosalind označuje hádku a surovú bitku medzi zákazníkmi.

Moja myšlienka sa iba potvrdí, keď rev zosilnie. Dubové dvere sú dosť hrubé na to, aby ostatné slúžky nepočuli moje vzlyky, ale nie dosť hrubé na to, aby som nepočula praskot kostí, tupý pád niečoho veľkého a príšerné ovácie davu.

Prosím, nech to nie je nejaké dievča, modlím sa v duchu a pred očami mám ešte stále obraz z dokov. Prinútim sa zahnať tú desivú predstavu a postavím sa na nohy. V tých prekliatych kožených čižmách na vysokom opätku ešte stále nedokážem chodiť, preto sa radšej rukou zachytím vyčnievajúceho trámu.

Ihneď to však oľutujem, pretože starý trám je pokrytý vrstvou slizu, prachu a zvratkov.

Teda, hlavne tých zvratkov. S odporom si ruku vytriem do starej obnosenej čiernej sukne, ktorá už chytá hnedastý odtieň. Špina z trámu na nej zanechá nepekný zelenkavý fľak.

Dofrasa, Rosalind ma zabije. Ak to teda neurobí niekto iný, pomyslím si v duchu a zachechcem sa. Takto vyzerá peklo, ktoré svätá Rada nevidí. Príde mi zbytočné zastaviť slzu, ktorá mi stiekla po líci. A rovnako nezabránim ďalšej. A ďalšej. Čoskoro mi z očí rinú pramene horúcich sĺz a v dubových dverách zanikajú aj všetky moje vzlyky.

Ak by ma tu niekto takto našiel, mohla by som sa s touto prácou ihneď rozlúčiť. Ľudia môžu nariekať, ja nie. Ja už nepatrím medzi ľudí. Som iba ich majetok. Majetok, s ktorým si môžu zaobchádzať, ako len chcú. Toto nie je môj svet.