Sviečka dohasínala a slzy uschýnali. Čas plynul pomaly.
Cez zašpinené okná sa predieral mesačný svit. V malej miestnosti sa stretli dva rozličné záblesky svetla.
Husle znova odpočívali na dne truhlice, kde ich Calum odložil spolu so spomienkami, aby ich znova mohol jedného dňa prebudiť.
Stála som na prahu dverí, pohľadom prečesávajúc okolie. Bolo pusté a tiché. Také, akou som kedysi bývala ja. Až pokiaľ neprišiel Calum.
Slabo som sa usmiala nad faktom, že sme skutočne spolu. Bolo príjemné si to uvedomiť, najmä keď som vedela, že je tu so mnou a pre mňa.
Myšlienky o jeho otcovi som vypustila z hlavy, aspoň na malý moment. Možno to bolo tou čírou oblohou plnou blikotajúcich svetielok.
Chladný vánok pohladil moje nezahalené ramená. Zachvela som sa, no to bol už Calum tesne za mnou a objímal ma.
"Lepšie?" zašepkal mi do krku. Jeho horúci dych dostatočne pomohol na to, aby ma na moment zahrial nielen navonok, ale i pri srdci.
Prikývla som, opierajúc sa do jeho dotyku. Vyžaroval teplo ako ohrievač, nech to znie ako chce. Jeho silné ruky, ktoré boli obmotané okolo môjho trupu ma celkom pohltili. A bolo to tak správne, stáť tam v tichu a pozerať sa na hviezdy.
"Calum?" ozvala som sa malým hlasom.
"Diana," skĺzlo mu po jazyku, znelo to tak chutne a sladko. Po chrbte mi zbehol mráz.
Zrazu, akoby som celkom zabudla, čo som chcela povedať. Slová sa mi zasekli kdesi na špičke jazyka a hlas sa stiahol do úzadia.
Len sme stáli na prahu spráchnivených dverí a dívali sa na jasnú oblohu posiatu hviezdami. Calum spevnil svoj stisk, čím mi dodal pocit nepremožiteľnej ochrany.
Ovládlo nás ticho, ktoré vravelo samo za seba. Ukrývalo sa v ňom oveľa viac ako sa dá povedať. Namiesto prázdnych nekonečných slov o našej láske hovorilo jednoduché ticho.
Naučila som sa tomuto javu naslúchať a brať si z takýchto momentov čo najsilnejšie spomienky.
Zapamätať si zosynchronizovaný buchot našich sŕdc.
Calumovo pravidelné dýchanie, hlboké tiché nádychy a jemné výdychy nosom.
Spôsob, akým jeho srdce narážalo do môjho chrbta.
To nepatrné chvenie a vibrácie, ktoré jeho telo vysielalo a delilo sa oň so mnou.
Pocity, ktoré som cítila, keď ma vtiahol do svojho energického poľa a jeho prítomnosť ma celkom pohltila.
Momenty, keď som sa kvôli nemu cítila nažive.
A stále toho bolo tak málo. Bola som nenásytná a sebecká, chcela som viac ako mi ponúkal.
Nestačila mi jeho neprestajná prítomnosť a pozornosť. Chcela som, aby to nejako spečatil. Aby sa on mohol nazývať mojim a ja jeho. Aby sme boli jedno telo a jedna duša.
Po Calumovi som túžila odkedy sa objavil na scéne. A zdá sa, že chlapec si to celý ten čas uvedomuje, no úspešne si drží bezpečný odstup.
Len čo som sa nad tým zamyslela, v hrudi sa mi ozval ťažký pocit. Táto myšlienka so sebou priniesla horúce klbko túžby a nenásytnosti, ktoré sa mi usídlilo v lone.
Keď Calum nenútene prešiel bruškami prstov po mojom šatami zahalenom boku, klbko sa zatriaslo. S pevným nádychom som si v tú chvíľu uvedomila, že ma teraz vzruší zrejme čokoľvek, každý jeden, hoci i malý a nevinný Calumov dotyk.
VOCÊ ESTÁ LENDO
the waiting heart.
Fanfic"Bolo to ako čítať knihu. Bola mi otvorená, nič netušila. Nechala človeka, o ktorého existencii ani netušila, aby si v nej listoval." || epilogue without a prologue. Fantasy. AU fiction. Dokončené. NEPREŠLO JAZYKOVOU ÚPRAVOU.