V Dome

1

Paríž, 2011, 7:38

Bastien Marseille sa prechádzal popri Eiffelovej veži, oblečený v šedom obleku v štýle roku 1921, a obzeral sa vôkol seba. Oblohu skrášlovali farby práve vychádzajúceho slnka pričom sa sem tam ukázal mráčik.

/Aký krásny deň dnes. Dlho tu v Paríži nebolo takto krásne./ Pomyslel si Bastien a usmial sa na oblohu. Fúzy, dokonale upravené, mali bielo sivú farbu a na oboch koncoch boli stočené smerom k ústam.

,,Pán Marseille! Pán Marseille! Poďte sa rýchlo pozrieť sem!" Kričal na Bastiena neznámy muž v šedom pulóvri a hnedých nohaviciach.
/To som až taký známy, že ma spoznajú ľudia na ulici?/
Pomyslel si a dal sa smerom k chlapíkovi. ,,Čo sa deje mladý muž?" Hrubším hlasom, takmer stareckím,  sa Bastien spýtal muža pričom sa pozeral na pána, ktorý vyzeral vystrašene.

,,Pán Marseille, tam leží nejaký muž. Krváca z hlavy a nehýbe sa. Je to tamto, pri Eiffelovke! Choďte zistiť čo sa stalo prosím!" Muž ukázal na ležiaceho chlapa asi 10 metrov od nich. Bastien sa pozrel smerom, ktorým ukazoval a na tvári sa mu objavil zdesený pohľad. ,,Preboha, vy idiot prečo voláte mňa a nie záchranku!? Ja nie som predsa záchranár!" Rozčúlene kričal a rýchlym tempom prišiel k mužovi ležiacemu na zemi.

Poobzeral sa okolo, no keďže bolo skoro ráno tak okolo Eiffelovky ani nohy. Pribehol aj pán v čiernom pulóvri, ktorý lapal po dychu. ,,Čo sa vám stalo, že ste taký zadýchaný? Táto mladšia generácia nemá žiadnu kondíciu. Už ste zavolali tú záchranku?!"  Hovoril a popri tom si kľakol na pravé koleno a položil dva prsty na krk ležiaceho muža.

Mal ich tam položené asi 3 sekundy a potom tou istou rukou chytil ležiacemu mužovi bradu a naklonil celú hlavu k sebe. ,,Samozrejme, rovno zavolaj pohrebnú službu. Tento to má za sebou." Postavil sa a pozrel sa nad seba, na vrch Eiffelovky.
,,Počkať, počkať to akože, akože je mŕtvy?!" Zhúkol muž a naraz celý zbledol.

,,Nie, oddychuje bez pulzu s rozbitou hlavou. Tento muž očividne spadol z hora. Bohužiaľ asi nezistím ako sa to stalo." Bastien sa pozrel na hodinky a potom na muža v pulóvri, ktorý sa práve vyvracal na zem.
,,Ach jaj. Keď to dokončíš zavolaj tej pohrebnej službe. Keď prídu, povedz im -" Bastien zbadal ženu, ktorá uteká smerom k nemu a plače. Mala na sebe dlhé bledozelené šaty a zelenú baretku.

,,Preboha! Preboha Karl! Karl! Čo sa stalo?!" Plačúc pribehla a keď uvidela muža na zemi, podlomili sa jej kolená  a rukou hladkala Karla po líci. Slzy jej stekali po tvári a keď sa pozrela na Bastiena postavila sa. ,,Videla som to! Bola som na druhej strane cesty a videla som ako Karl padal z vrchu! Preboha hneď som utekala sem a- a- a bude v poriadku?!"

Bastien mal ma tvári oveľa smutnejší pohľad než pred pár sekundami.
,,Bohužiaľ, Karl je mŕtvy." Povedal a objímol ženu, ktorá vyzerala ako na pokraji zrútenia. Muž v pulóvri to medzitým sledoval a zavolal pohrebnú službu aj sanitku.

,,Bol to môj snúbenec. O mesiac sme mali mať svadbu. Prečo som mu ja len dovolila ísť tam hore! Prečo?!" Žena podišla ku Karlovi no to už prišla sanitka, z ktorej vystúpili dvaja sanitári a pribehli ku Karlovi. Skontrolovali stav, a za pár sekúnd sa na seba sanitári bez emócií pozreli pričom jeden z nich kývol hlavou.

,,Je mi to ľúto. Je mŕtvy."