Boy from the fitness [SK] (dokončené)

Osem

Na stole v kancelárii ma prekvapila kytica bielych ľalií. Bol v nej poskladaný lístoček.
Chýbaš mi :* -A.

Povedala som mu aj to, že milujem biele ľalie? Nepamätám si to ale asi áno. Viem čo si hovoríte... Prečo preboha ľalie? Každá predsa miluje ruže. Ale ja nie. Popravde, neznášam ruže.

"Elizabeth!" do kancelárie vtrhla Carmen.

Vlasy mala ako tak upravené, no blúzka jej vytŕčala spod sukne. Pery mala celé opuchnuté a vyzerala dosť zadychčane. Fuj! Ani si nechcem predstaviť čo tam robili...

"Prosím" odpovedala som s falošným úsmevom, zatiaľ čo ona ma vraždila pohľadom.

"Vyprosím si tvoje správanie." čo prosím?! Moje?! "Ak o tom niekomu povieš, do zajtra si pod mostom!"

"Eh, slečna..." toto si neviem odpustiť "upravte si tú blúzku, vyzerá to príliš nápadne"

"Prosím?!" v očiach jej hrali blesky, no blúzku si upravila "Tie kvety sa mi páčia, dajte mi ich do kancelárie"

"Ale to sú moje kvety!" tak to nie, bez boja sa ich nevzdám.

"Ale Elizabeth." podyšla ku mne s falošným úsmevom "vy tu nemáte miesto na kvety" porozhliadla sa okolo.

Nato odyšla z mojej kancelárie, a ja som chtiac-nechtiac musela kvety odniesť na jej stôl

Π•Π•Π•Π•Π•Π

Nevnímala som nič. Nič len pravidelné udieranie do vreca. Bum...Bum...Bum... S každým úderom sa mi od ramena až po zápästie rysovali svaly. V hlave som mala zmätok, keďže sa Ashton ešte neozval a po celom dni strávenom opravovaním spisov sa mi nálada moc nezvýšila.

"Si taká krásna, keď si nahnevaná" z tranzu ma vytrhol dotyk. Teda vlastne dve mocné paže ma uväznili vo svojom objatí.

"Ako vieš, že som nahnevaná?" otočila som sa tvárou vtvár Ashtonovi.

"Vidím to na tebe" pritiahol si ma blyžšie a pobozkal na spánok "ahoj princezná" šepol mi do ucha.

"Ahoj Ashton" odlepila som sa od neho aj keď mi bol jeho dotyk maximálne príjemný.

"Takže si nahnevaná" skonštatoval a obzrel si ma.

"Bingo Sherlock! Neozval si sa" odvrátila som sa od neho a znovu udrela do vreca.

"Práve som tu" šibalsky sa usmial no ja som len pokrútila hlavou "prepáč, mal som veľa práce" znovu ma mocne objal a ja som to vzdala.

"Mal si zavolať." rukami som pu prešla po vlasoch a radostne ho objala "Chýbal si mi" nato sa zasmial a z celej sili ma buchol po zadku "Au!" odtiahla som sa od neho.

"Prepáč" na tvári mu hral detský úškrn. Už jemnejšie mi ho stisol a šepol mi do ucha "poďme sa najesť. Umieram od hladu"

Prikývla som a zobrala si veci, aby nevidel ako sa červenám.

Na parkovisku stál strieborný kabriolet. Super! Mám o čom premýšlať. Svietil nedzi všetkými obyčajnými autami strednej vrstvy.

"Bol si tu už dlho?" mala som na mysli posilňovňu, keďže som si ho vôbec nevšimla.

"Áno. Ale ty si si ma vôbec nevšímala. Len si trieskala do toho vreca ako zmyslovzbavená." zaškeril sa a nasadol. Zase bez otvorenia dverí!

"A z toho si usúdil, že som nahnevaná" zaškerila som sa pre zmenu ja.

"Pozoroval som ťa hodnú chvíľu." a ani nepozdravil! "A ty si sa ani neotočila" očkom pozrel na moju reakciu, no inak sa venoval riadeniu.

"No tak som mierne vytočená, bože..." "Usudzujem, že sa o tom nechceš rozprávať"