Bol pochmúrny deň aký sa na anglické počasie patrí. Kvapky jedna po druhej dopadávali na zem s nevýrazným no o to uchvacujúcejším zvukom tlmeného cupotu. Maxím pridal do kroku. Kvôli neskorým raňajkám nestíhal na hodinu hudobnej náuky. Pre svoju výšku sa pohyboval celkom pomaly takže pridaním sa vyrovnal rýchlosti chôdze bežného človeka. Na tvári mu sedel kamenný výraz od incidentu. Znova zrýchlil. Jeho čiernohnedé jemné vlasy poskakovali pri ďalšom pokuse zrýchliť. Od Umeleckej školy ho delilo už iba pár metrov. Prekĺzol pomedzi dav o rok starších študentov a hnal sa do triedy. Po otvorení dverí si uvedomil že tam nikto nie je. Z viditeľným hnevom si rukou prečesal vlasy keďže jeho zhon bol asi úplne zbytočný. Nevedel čo robiť v situácií ako je táto preto si sadol do poslednej lavice pri okne v ktorej obvykle sedával. V lavici našiel svoje staré pracovné listy a kresby ktoré kreslil počas hodín so svojím najlepším kamarátom Louisom asi týždeň pred tým ako ho zrazilo auto na prechode pri jeho sídlisku. Ťažko sa mu to priznávalo ale bol to jeho jediný kamarát ktorého kedy mal. Po incidente Maxím prestal veriť komukoľvek okrem samého seba. Jediný komu kedy veril bol Louise a teraz je preč. Ponorený vo vlastných myšlienkach si nevšimol že niekto iný vstúpil do triedy. „Kde sú všetci?" povedal chlapec čo práve vošiel dnu. Mal ryšavé vlasy a postavu pravého atléta. Jeho zelené oči prenikali dušou človeka a trieštili ju na malé kúsočky. Maxím zaskočení niekoho prítomnosťou sa pozrel na chlapca a odpovedal „Neviem.". Maxím tohto chlapca v živote nevidel takže predpokladal že je tu nový. Chlapec ráznym krokom podišiel k Maxímovi a vystrel ruku „Ahoj my sa ešte nepoznáme. Som Míchal a prišiel som na výmenný pobyt z U.S.A". Maxím mu potriasol rukou a popritom zdvorilo odpovedal „veľmi ma teší Míchal , dúfam že sa ti to tu zapáči" . Míchal sa len potmehúdsky zachichotal ako keby boli starí známy. „Neodprevadíš ma na zastávku?" spýtal sa Míchal a čakal na odpoveď. Maxím sa po dlhšom prosíkaní nechal presvedčiť i keď takéto veci obvykle nerobil. Na Míchalovi bolo niečo zvláštne čo ho upútavalo. Nevedel čo, ani prečo, ale niečo cítil. Po krátkej konverzácií o škole popritom ako prechádzali cez cestu zastavili pri zastávke. Míchalovi išiel autobus až o niekoľko minút takže tam len tak stáli ako dve látky v plote. Maxím chcel nadviazať nejakú konverzáciu no nevedel nájsť dobrú tému. Keď sa pozrel na Míchala uvidel že sa usmieva. Maxím nemohol pochopiť ako mu to mŕtve ticho neprišlo nepríjemné. Začal sa potiť na bokoch. Konverzovanie z inými ľuďmi mu prišlo smrteľne nepríjemné. Hlavne to ticho. To nekončiace ticho ktoré prišlo po odpovedi na každú otázku. Ten trápny pohľad z očí do očí pričom ste celý čas , ticho. Neznášal to. No Míchal vyzeral že je s tým tichom úplne v poriadku. Maxím si konečne vydýchol lebo v diaľke už videl približujúci sa autobus. Zhlboka nabral čistý vzduch do pľúc a pomaly ho opúšťal stres. Keď autobus zastavil Míchal sa akoby prebral z tranzu a povedal mi „Tak sa maj". Maxím sa chcel odzdraviť no Míchal ho v milisekundách jemne oblapil zozadu okolo krku a položil svoje pery ..... na jeho. Keď ho Míchal pustil ešte raz sa odzdravil a nastúpil na autobus tváriac sa ako keby ho bozkával každý deň. Maxím ostal paralyzovaný. Jeho mozog nestihol zachytiť čo sa práve odohralo. Celý roztrasený sa pobral domov.
************************
V tú noc Maxím nemohol spať. Stále rozmýšľal čo sa stalo. Prečo to vôbec Míchal urobil, a prečo sa sám nechal pobozkať. V hlave mu vírilo veľmi veľa otázok. Ale jedno otázka nebola. Bol to fakt. Ktorý sa v hlave snažil spochybniť všelijakými vecami. Fakt, že sa mu to páčilo.
************************
Ďakujem za prečítanie, táto fanfikcia bude pokračovať v ďalších častiach. :D
