Irresistible - Dokonalí

Kapitola dvadsať štyri - Craps <2>

PART TWO

„Vanessa,“ začala som, no ona ma prerušila slabým, no odhodlaným hlasom. Nohy si vyložila na sedačku a kolená pritisla čo najbližšie k sebe. Rukami sa objímala a húpala sa z jednej strany na druhú.

„Nie, nechcem to počuť. Celý čas si mi klamala, prečo?“

„Prečo?“ Sucho som sa zasmiala, aj keď na to nebol práve najvhodnejší čas. „Skús hádať prečo. Nechcela som ti to povedať, aby som ťa neohrozila. Nemohla som ti to povedať. A v neposlednom rade som ani ja sama nechcela byť zatiahnutá do tohto sveta!“ Začala som zvyšovať hlas, no potom som si uvedomila moju krutosť k nej. Krutosť ku každému. Harryho krutosť ku každému. Sme si niekedy tak podobný, že je to až neuveriteľné, a vždy iba vo vlastnostiach, ktoré s ním zdieľať nechcem.

Skôr či neskôr sa musela Vanessa ozvať, a keď tak urobila, oľutovala som deň, keď som ho stretla. Kričala na mňa prečo som jej to nepovedala a prečo som bola taká sebecká.

Myseľ mi zablúdila k osudnej chybe keď som mu navrhla dohodu, a potom zablúdila o dve hodiny neskôr. Na môjho prvého zabitého muža.

„Zastav,“ skričala som po Ryanovi a on dupol na brzdy. Otvorila som si dvere na pravej strane, predklonila sa a vyvrátila obsah svojho žalúdka. Otrasená som si trasúcou sa rukou utrela ústa a zavrela dvere. Sama som sa schúlila do klbka a nechala, aby na mňa Vanessa kričala.

Nemohla som počúvať, ako si na mne vylievala zlosť. Na druhej strane som ju chápala. Namiesto toho, aby jej bolo zle a uvedomila si poriadne situáciu, si vybrala zlosť, ktorú na mňa bude chrliť pokiaľ nebude vyčerpaná. Potom sa zvezie do klubíčka, bude plakať až kým nezaspí. Pre toto som jej to nechcela povedať, uvedomím si. Vždy som sa bála, že by to nezvládla. Preto mám pred ňou tajomstvá zo života, pretože som nechcela zmeniť pohľad, ktorým sa na mňa díva.

Videla som rozmazane a až vtedy som si všimla, že mi po lícach stekajú veľké teplé slzy. Neviem prečo plačem, som len natoľko vykoľajená, že sa nezmôžem na nič iné. Nevedela som prečo tam tí ľudia boli, no bolo jasné, že ma chceli zabiť.

Zastavili sme pri čiernej železnej bráne, ako som zaregistrovala z hľadenia von oknom. Väčšinou netrvá dlho, že sa dostaneme dnu, no tentokrát sme čakali za bránou možno aj minútu. Keď sme konečne prešli otvorenou bránou, Ryan zastal a dvaja muži v čiernom oblečení nahliadli do kufra. Bože, čo tam je mŕtvola? preľakla som sa a obzrela som sa do zadného okna. Jeden sa zohol a nazrel pod auto.

„Čo sa deje?“ zachrapčala som chorým hlasom. Obzrel sa na mňa.

„Bezpečnostné opatrenia,“ posnažil sa vysvetliť o úsmev no vyzeralo to dosť groteskne. Očami zablúdil k Vans, ktorá konečne prestala na mňa ziapať a pristihol ju, že aj ona na neho hľadí. Sklopila zrak, no z jej postoja som vyčítala hnev, strach, napätie a neurčitú emóciu, z ktorej jej vzbĺkli líca.

„Čo bude teraz?“ opýtala som sa opäť a radšej si odkašľala, aby som zbavila nezdravého hlasu.

Znova sa na mňa pozrel. „Pôjdeš do svojej izby a nejako sa ukľudni. Musíš sa aj očistiť,“ poznamenal na môj super ovracaný špinavý vzhľad. Sprcha je ale posledná vec, nad ktorou premýšľam, momentálne. „Potom musíš počkať s Vanessou, kým budem ošetrovať, potom Harry rozhodne, čo bude ďalej,“ dodal s posmúteným hlasom. Okamžite ma napadla Vans: bude rozhodovať, čo všetko sa dozvie o ich svete... Našom svete?

„Kto je zranený?“ opýtala som sa a upriamila pozornosť k Jamesovi, ktorý žartovne zodvihol ruku, akoby bol v triede. „To nie je vtipné, je to vážne,“ precedila som pomedzi zuby. Aj som počas jazdy zabudla, že tam je, tak potichu sa snažil byť. „Nerob sa hrdinom, stačí, že to robí Harry.“