Irresistible - Dokonalí

Kapitola dvadsať päť - Polnočné spomienky

Harry’s P.O.V.

Uprostred postele som hľadel do nevedna. Oči pripnuté na strope, no myšlienkami som videl absolútne iný strop. Ten, na ktorý sa teraz pozerá Una. Pokiaľ nespí.

V ušiach mi znela hudba, vychádzajúca z jej iPodu. Vtedy som jej dal svoj a jej som nevrátil. Bolo mi tu vtedy bez nej smutno. Dokonca aj jej piskľavý hlas, keď som ju naštval. A pritom som nikdy nevedel, ako som to dokázal. Nech to však bolo akokoľvek, našiel som jej iPod a povedal si, že jej ho vrátim. Zatiaľ sa tak nestalo.

Pravda bola taká, že som ju musel mať nablízku. Keď nebola niekde, kde som na ňu mohol dávať pozor, bol som v nepokoji. Premýšľal som kde je a čo robí. S kým je a s kým to robí. Dokonca aj teraz, keď bola cez izbu ďaleko, som chcel prísť k nej a pozrieť sa, či bdie.

Chcel som sa s ňou rozprávať, aj keď som túto potrebu nemal ani s Liamom, ani s Ryanom, Louisom či Lottie. Niežeby som s nikým iným nekomunikoval, len som sa s ňou cítil akoby som sa jej mohol otvoriť, povedať jej každú odpornú vec, čo som urobil a dúfal, že mi odpustí. Ona.

Chcel som sa jej dotýkať. Jej hnedých, tmavo-gaštanových vlasov. Jej bezchybnej tváre. Celého jej dokonalého tela...

Zalapal som po dychu. Ten pocit, keď sa naše pery spojili... Bolo to neskutočné. Chcel som to robiť stále. Musel som to robiť stále, a ešte aj viac. Ale nemohol som.

V krku som pocítil hrču a ani odkašľaním som sa jej nezbavil. Nepáčilo sa mi, že Una nechcela, aby som sa jej dotýkal, aj keď to bola jediná vec, na ktorú som v posledných dňoch mohol myslieť. A ona ma v tejto chvíli musí nenávidieť. Ako nenávidím karmu...

A prečo by ma nemala nenávidieť? Prečo sa zaujímam? Prečo sa starám? Odkedy mám tieto pocity? Prečo ich mám?

A chcem ich mať? opýtal som sa nakoniec sám seba. Nenávidel som otázky, priam z duše som ich nemal rád. A keď som na ne nemal odpoveď, štvalo ma to ešte väčšmi.

Vytrhol som si sluchátka z uší a iPod pohodil na nočný stolík. S povzdychom som sa posadil na posteľ, zvesené plecia, hlava sklonená, lakte odpočívajúce na kolenách a nohy spustené na podlahe z tmavého dreva.

Zahryzol som si do pery a po chvíľke sa sťažka postavil. Cítil som sa, akoby som mal na sebe celú váhu sveta. Nikdy som sa necítil tak zle, tak vysilený. Ale na druhej strane to bol veľmi dlhý deň s ešte väčšími udalosťami. Chcel som sa ísť pozrieť na Lottie a skontrolovať, či oddychuje alebo proti zákazu pracuje, ale niečo mi hovorilo, nech to nerobím.

Prstami som našiel lem trička a potiahol ho nahor. Čierna látka pristála v rohu, kam som ju hodil. Tvár sa mi skrivila od bolesti, keď som švihol rukou. Chytil som sa za rameno a ponáhľal sa do kúpeľne. V odraze zrkadla som zaregistroval tmavú modrinu na chrbte a zvraštil znova tvár. Ani som si nevšimol kedy sa to stalo. Pokračoval som vo vyzliekaní a dal si dole čierne džínsy.

Cestou ku bielizníku som ich niekde pohodil, vybral si spodné prádlo a zo šatníka z poličky vytiahol tepláky na spanie. Cítil som sa tak opotrebovane, že jediná vec, ktorú som chcel, bolo ísť do sprchy a potom do postele. Una zjavne nebola jediná, ktorá potrebovala sprchu. Na hánkach som ešte stále mal zaschnutú krv z vypočúvania. Ten hajzel nechcel nič povedať, takže som si pre istotu dal pohov. Aj zajtra je deň. A pokiaľ je Una tu, v dome, a nič jej nehrozí, mám čas vychladnúť a premýšľať racionálne. Je mi jasné, že len čo ho uvidím, prizabijem ho. No mal by som dbať aj na to, kto ho najal a to zatiaľ nevieme.... Takže najprv práca až potom zábava.