Moje sólo (Joker a Harley Quinn)

Hnev je prirodzený

Flashback Karou

Pozorujúc mŕtve telo svojho otca som chcela kričať, zabíjať, doslýchať sa po odpovede na moje otázky. Nič. Nezmohla som s na nič. Plač. To bolo všetko. Harley som videla po roku a dačo. Po tak dlhej dobe, čo sa s otcom ukrývali, lebo bol premenený. Hádam, že sa mu podarilo zabiť to dievčatko. Som na teba pyšná otec! Hrdá! Bol si jediný človek, čo mi ostal. Potrebujem vedieť odpovede. Stewee ma odviedol do jeho izby. Zamkol ma v nej.

Ja: Prečo? Stewee! Pusť ma!

Nahnevaná jeho rekciou a činom som sa urazila. Sadla som si na jeho posteľ a vyberúc mobil z kapsy som si pozrela správy. Písal mi Akiva: „Ahoj Karou, nemohli by sme sa stretnúť? Potreboval by som sa s tebou o niečom porozprávať. Daj mi vedieť." Ty si ten posledný človek, s ktorým chcem tráviť teraz môj čas. Pomaly rok sa mi neozveš, čo furt naháňaš Jokera a netuším, prečo? Zrazu, keď mam najťažšie obdobie, sa vieš zobudiť a ozvať sa mi? Si k smiechu Akiva! Správu som vymazala a mobil odložila. Ľahla som si na posteli a premýšľala. Celý rok po ňom pátram. Snažím sa získať stopy a k čomu to bolo? Že sa po roku stretnem so Steweem a potom nájdem otca mŕtveho? Prečo? Čo môj otec také spravil, keď bol odsúdený k smrti? Čo sa také stalo? Odpovedať mi môže len Harley. Bola s nim celý čas. No čo som počula, tak je zamknutá v izbe ako ja. Kto vie, čo robia mojím otcom teraz? Zámok cvakol. Dvere sa otvorili. Joker? Čo chceš? Zostal si stáť na prahu dverí a poprial mi úprimnú sústrasť. Možno to bude znieť čudne, no potešili ma jeho slová. Zneli naozaj úprimne. Prikývla som a on odišiel. Zrak som uprela do stropu. Asi má čo robiť s Harley. Stewee. Zostal mi len on, čo ma miluje. Rodičia mi umreli. Nemám nikoho. Tobias a Tris sú odsťahovaní v Millville. Posielajú pohľadnice. Raz za čas zavolajú. Nemáme si veľa čo povedať. Mrkajúc na strop som oči zavrela. Zaspala som. Nezobudil ma ani Stewee, ktorí si ľahol vedľa mňa. Cítiac teplo objatia som sa pritisla bližšie. Nastalo ráno. Pretrela som si oči kvôli slnečným lúčom, ktoré sa predierali cez okná izby. Otočiac sa na druhú stranu postele som zostala prekvapená. Stewee tu nebol. Neležal. Prevrátiac sa pre mobil som si odblokovala obrazovku a pozrela správy. „Je to dôležité. Viem, že som Ti ublížil, ale to nemení nič na mojich informáciách, ktoré Ti potrebujem povedať. Akiva" Ďalšia. „Dobre. Inak to asi nepôjde. Zistil som Ti niečo o otcovi. Prosím ozvi sa. Akiva." Jeho správy som vôbec neriešila. O otcovi? Čo môžeš o ňom vedieť? Ty idiot! Vstanúc z postele som zostala v šoku. Moje oblečenie zo včera bolo zložené a ja som si uvedomila, že mám Steweeho tričko a nohavičky na sebe. Myknúc ramenami som vzala čistú spodnú bielizeň z batohu a kráčala do kúpeľne. Sprcha. To je ono. Budíček do reality, ktorý potrebujem. Vyzlečúc sa som vošla pod sprchovú hlavicu a zatiahnuc záves som pustila vodu. Cítiac dopadať kvapky vody na pokožku som sa uvoľnila. Zatvoriac oči som si užívala chladný dotyk vody. Pretrúc si tvár som zamrkala a berúc do ruky šampón som si umyla vlasy. Vytláčajúc si sprchový gél na ruku som si ho rozotrela po tele. Opláchnuc sa som vyliezla zo sprchového kútu. Vlasy som si zopla so štipcom a obmotala sa do osušky. Umyjúc si zuby, som si zobrala druhý uterák a rozpustiac si vlasy som ich začala sušiť. Utierajúc krivky svoje krivky tela sa ochladila izba. Obzrúc sa za seba som uvidela Steweeho. Zavrel dvere a ja som pokračovala v sušení tela. V periférnom videní som zazrela ako sa vyzliekol. Pousmiala som sa. Sám šiel do sprchy. Usušená som si obliekla spodnú bielizeň a vyšla z kúpeľne. Zatvoriac dvere som počula vypnutie vody. Kráčajúc k batohu som si vytiahla čisté tričko a kraťase. Otočila som sa v momente, keď sa otvorili dvere Stewee vyšiel s uterákom obmotaným okolo pásu.

Stewee: Bré ráno. Už si pokojná?

Neodpovedala som. Spomenúc si na všetko, čo sa dialo pred zatvorením dverí, som sa rozbehla naň. Búchajúc ho do hrude som naň nadávala.

Ja: Prečo si ma tu zavrel? K čomu ti to bolo! Bastard! Už tu neostanem ani chvíľu!

...(767 slov)...

...Ahojte ľudia.. Ako sa máte? Mám pocit,  že sa dokončenie tejto knihy sa pri veľmi oddialilo a je mi ľúto nevydať túto kapitolu. Viem, že ospravedlenie alebo vyhovorky, nie sú predmetné. Skúšam sa do tohto príbehu ponoriť znova. hádam, bude možnosť vás ešte zaujať. Ďakujem vám za hlasy a komentáre.. Bez vás by sa to tak nezbehlo..

♥ĎaKuJeM ♥