Azyl ✔

29ǂ Faith and Destiny

Media: Gideon White

Faith and Destiny

K starému domu na lesnej čistinke chodieval častejšie než kedykoľvek predtým. Predtým ho tam hnala iba jeho minulosť, jediné spojenie, ktoré mal so svojou predchádzajúcou, dávno mŕtvou a zabudnutou rodinou.

Teraz to pre neho bolo útočisko. Starý dom pre neho predstavoval miesto, kde mohol byť, kým len chcel. Nemusel predstierať, že patrí do rodiny Fosterovcov – hoci niesol ich priezvisko, sedával pri ich stole a spal pod ich strechou. Bol im vďačný a mal ich rád za to, že sa ho ujali a správali sa k nemu ako k človeku, ale v hĺbke svojej duše vedel, že k nim nepatrí a nikdy nebude. Vedel, že jeho miesto je niekde inde, len netuší, kde. Nemusel predstierať, že je občanom Asterlingu. Tým by zrejme bol, ak by bola jeho matka ešte stále nažive. V každom prípade sa necítil v uliciach malého mesta dobre. Keď nimi prechádzal, sprevádzali ho znechutené a nadradené pohľady ostatných. Niekedy sa tak pozerali aj na Fosterovcov, ktorí ho namiesto zapratania do všetkej práce prijali ako člena rodiny.

Lenže na čistinke nikto z nich nebol. Bol tam iba dom, on a Alissa, ak za ním prišla. Mohol byť, kým len chcel. Mohol byť stopárom, lovcom, remeselníkom. Mohol myslieť vo väčšom a byť bojovníkom, prieskumníkom či kráľom. Čímkoľvek si len želal. Úprimne, bol na seba veľmi hrdý za to, čím si zvolil byť každý a jeden raz, čo tam prišiel.

Sám sebou.

Nepredstieral, na nič sa nehral, nemusel si nasádzať žiadnu masku. Ba naopak, dával si ju dole. A šlo to omnoho ľahšie, keď za ním prišla Alissa.

„John," ozvalo sa spoza neho a on zanechal všetko prácu, ktorú mal na dome rozrobenú. Otočil sa a rozbehol sa za ňou.

„Alissa!" nadšene skríkol a zdvihol ju do vzduchu, aby ňou mohol zatočiť. Prvý raz sa bránila, druhý bola zdráhavá a hanblivá, tretí stále nechápala jeho potešenie v tomto privítaní, no teraz, po mnohých týždňoch, sa smiala spolu s ním.

„Dával som pozor, či ťa nebudem počuť prichádzať. Ale zasa sa mi to nepodarilo! Ako to robíš?"

Tajomne sa usmiala a so sklopeným pohľadom odpovedala: „To je tajomstvo, ktoré ti nesmiem prezradiť."

„Alissa, Alissa, ty si tie svoje tajomstvá navždy necháš pre seba a vezmeš si ich až do ríše mŕtvych," zasmial sa John, no ju to nepobavilo ani trochu. Naopak, zbledla ešte viac než bola. „Oh, Alissa," rýchlo vzal jej ruky do svojich. „Nechcel som hovoriť o smrti, prepáč, ak ťa to vykoľajilo."

„Prečo o nej nechceš hovoriť?" vyhŕkla odrazu a sama bola prekvapená, že sa to spýtala.

„Ľudia sa smrti boja," odvetil.

„Ľudia sa boja veľa vecí, a predsa o nich hovoria. V čom je smrť iná?"

John sa zháčil. Nečakal, že sa ich privítanie zvrtne týmto smerom. Zamračil sa od zamyslenia. „Nesie so sebou čosi neznáme. Nie, zle som sa vyjadril. Vedie mŕtvych do neznáma. Na miesto, ktoré si len predstavujeme. Nebo. Peklo. Alebo horšie – Očistec. Tam nastane rozhodovanie, kam duša pôjde ďalej. Ľudia sa neboja smrti samotnej, ale to, čo s ňou prichádza a čo bude potom. Boja sa, kam ich rozhodnutia zavedú."

„Počul si už o stelesnení Smrti?"

„Započul som ho Mortalis. A aj o nej protiklade – stelesnení Života, Vitarovi. Ktosi ich spomenul na ulici, keď som šiel okolo," a nik mi nevenoval ani pohľad, dodal v duchu. „Potom, keď som šiel s pánom Fosterom do okolitých miest a dedín, a ešte ďalej, tak som trochu pátral, pýtal sa. Hovorí sa o nich, v tichosti, šeptom a málo, ale hovorí."