Hockey sis (SK)

21.- Jessabelle

Znova tie blbé reklamy, povečine tie isté ako sme pozerali pred Annabelle. A potom sa začal film. Samozrejme, že som si sedela pohodlne prilepena pri Robkovi. No ešte to len začala a už by bolo ľúto. Nikdy, nikdy ale, že nikdy by som nechcela prísť o dieťa. Musí to strašne bolieť...... + nemôžete chodiť a prenasleduje vás pravá Jessabell. Nuž pripravili jej ťažký život. No ten horor nebol taký hrozný. Celkom pohoda, ale keď prišlo na tie horiblle scény, stálo to zato.

A obom sa splnil ten ružový sen. Ona ľúbila jeho, a on ju. Romantika v kine pri horore. Keď skončila Jessabell, bola už skoro polnoc. To je veľmi málo pre takú Barbaru a Petru, ktoré sú hore aj do rána. Ale zabudli sme na časový posun. Obe boli už tak unavené, že ich chalani len najako dotiahli na hotel a hneď zaspali.

Keď som sa zobudila, predpokladala som, že je už ráno. No môj mobil ukazoval 14:33. No po troch minútach mi došlo, že sme v Kanade a ten čas, je tu trošinku iný. Prečo sa mi to neprestavilo samo ? Typovala som, že je najak pol deviatej, tak som sa postavila z postele a išla do sprchy. No len čo som tam vošla a pustila si vodu, niekto veľmi inteligentný začal búchať na dvere. Naštvaná ako vlk som zavrela kohútik, vyšla zo sprchy a zamotala sa do osušky. Opatrne som vyšla z kúpeľne. Aby som sa na tých kachličkách náhodou nezabila a otvorila som dvere. Stál tam Martin s Peťou. "Hmm, že ideme na tréning. Chceli sme ťa zobrať ale niekto si privstal." začal bľabotať. "Hej, jasné. Tak možno na zápase ak si niekto privstane." sykla som na neho a pribuchla dvere. Vrátila som sa do sprchy, už ma nikto neotravoval. Keď som z nej vyšla, obliekla som si svetlo-modré jeansy, červené tričko s dlhými rukávmi a obula som si čierne kotníkové čižmičky. Potom som zavolala na recepciu, po chvíľke mi prišli raňajky. Keď som ich zjedla, išla som si umyť zuby. Na ústa som si dala červený rúž a na mihálnice riasenku. Trochu korektoru sa ušlo na moju malú modrinku na líci. Uvedomila som si, že s tým copom vyzerám ako idiot a tak som si ich nechala len tak.   Vzala som mobil, peňaženku, obliekla si zelenú vetrovku a vydala sa na cestu na štadión. Nemala som tušenia, ktorým smerom mám ísť. Tak som si zapla navigáciu. Vo vrecku som objavila Orbitky, tak som si s chuťou dala dve. A nakoniec som na štadión prišla. Ibaže, po slovenských hokejistoch tam nebolo ani stopy. Klamem. Našla som tam jedného dosť nezvyčajne sedieť na operadle sedadla.

"Ahoj láska." rozbehla som sa k nemu. "Ešte že som ťa čakal miláčik." povedal Robko a kráčal mi oproti. Silno som ho objala a on ma potom pobozkal. "Heeej, vráť mi žuvačku." pohoršene som vravela. Znova ma pobozkal a žuvačka, bola v tých správnych ústach.