S láskou tvoj hokejista.

5.

Objednali sme si a kým nám priniesli naše jedlo, Majky začal debatu, ktorej som sa chcela vyhnúť, no pri ňom to nebolo tak zlé. Chvíľami som myslela, že sa tam zložím, ako skladací nožík, no ustála som to, vďaka jeho objatiu a povzbudivým slovám.

-"Lar... Spolu to zvládneme. Sľubujem!!!!" a ja som tomu verila. Doteraz sme spolu zvládli ozaj všetko, tak verím , že ani toto nebude výnimka. Akurát a troška bojím, kam až odídem. Lebo ak sa náhodou moji rodičia rozhodnú odísť cez polovicu sveta... ostávam tu! Veď vek na to už mám a nejako by som sa tu snáď už uživila... Jednoducho by som nedokázala opustiť Majkyho a vlastne ani hokej. Znamenajú pre mňa fakt veľa a neviem, ako by som to bez nich zvládla.

Na zimák sme prišli krátko pred začiatkom zápasu, no znova sme nešli predným vchodom. Adam, podotýkam už skoro v celom výstroji, nám prišil otvoriť dvere. Na krk nám zavesil nejaké kartičky a povedal nám , kde si máme ísť sadnúť. Keď sme vošli do haly, všade bolo plno ľudí. Bola som dosť prekvapená, ani neviem z čoho. Usadili sme sa a do pár minút vyleteli na ľad všetci hráči.

Úvodné bully hodené a zápas môže začať. S Majkym sme obaja pozorne sledovali hru a sem-tam prehodili pár slov. Prvá tretina sa skončila úspešne pre našich hráčov , a teda 1:2. Počas prestávky sme šli do bufetu na čaj. Majky šoféruje a ja nejako nemám chuť na ľadové pivo a navyše .... je mi dnes dosť chladno.

Druhá tretina už bola horšia, no chalani to celkom ustáli a 2/3 skončila 3:3. Posledná bola dosť napínavá. Chalani bránili ako vedeli a nakoniec sa dostlali až do predĺženia. Ani v predĺžení nepadol žiaden gól a tak rozhodli samostatné nájazdy.

Po troch neúspešných strelách poslal tréner na ľad Adama. Vo výstroji vyzerá fakt smiešne...

-"Tak poď kámo. Vráť im to a ukáž, kto je tu doma." pošepol Majky a ja som sa iba usmiala a spojila obe dlane k sebe v dôvere, že to zvládne. Rozbehol sa a keď už bol skoro pred bránou, zatvorila som oči , zatla sánku, päste a na malý moment asi aj prestala dýchať. Keď som však počula jasot celého štadióna, vyskočila som a kričala spolu s nimi. Bol to neuveriteľný pocit a bohužiaľ som si uvedomovala, že je to asi aj posledný zápas, na ktorom som bola, kým sa odsťahujeme.

Po skončení, keď chalani odišli do šatní, sme už klasicky ostali sedieť na svojich miestach a počkali kým všetci odídu. Podľa mňa má hala ešte stále zápasovú atmosféru, no tentoraz si ju môžem užiť o čosi viac do hĺbky. Nohy som si vyložila na sedačku pred nami a hlavu som si oprela o ruky. Chcela som si ešte užiť toto miesto. Bude mi to tu chýbať.

"Majky ja ...." začala som tónom, aký ma posledné dni sprevádza. Plným úzkosti, strachu a beznádeje. Majky sa na mňa iba pozrel pohľadom, ktorý mi zlomil hlas. Do očí sa mi aj tak tlačili slzy, no už som to neudržala. Pred ľuďmi neplačem, no Majky ... Majky je môj najlepší kamarát, tak asi aj preto som sa mu hneď hodila do náručia a pustila to von.

-"Hej Lar... To bude dobré, zvládneme to. Prídem za tebou hocikedy a aj na koniec sveta! Sľubujem. Som tu a budem tu pre teba vždy, tým si môžeš byť istá, veď vieš, že sa ma už nezbavíš. Sľúbil som ti top predsa!" to už boli slzy cez úsmev, no aj tak som ich nevedela zastaviť.

-"A nerev! Koľko stála ta špirála ? Veľa! Tak prosím neplač zlatino." to už som sa smiala naozaj a bez sĺz. Utrela som si mokré cestičky a nejako mi to nedalo.

"Vieš... ja ... Bojím sa, že tam nezapadnem.. Že sa tam budem cítiť viac sama. A..."

-"Lar prosím ťa prestaň s tým, si úžasná baba. Som si istý, že si tam niekoho nájdeš. A samozrejme mňa budeš mať stále pri sebe tiež." troška sa odsunul a z vrecka vybral malé vrecúško, ktoré mi podal.

-"Na, toto je pre teba. Aby si nezabudla, že som tu stále pre teba, no hlavne pri tebe."

"Smiem to otvoriť ?" usmiala som sa nesmelo a ešte stále tak trocha pomedzi slzy.

-"Samozrejme, len smelo do toho."