Si so mnou šťastný?

Už som dospelý... Alebo?

          Volám sa Florian. Mám 22 rokov. Pred nejakým časom som sa odsťahoval do veľkého mesta z malej rodnej dediny, plnej pseudotradičných ľudí. Nebolo najlepšie miesto na existenciu pre niekoho, ako som ja. Som gay. Začal som to zisťovať už dávno, pripustil som si to asi v šestnástich. Úplne som si to však priznal až v devätnástich. Viem, že je to dosť neskoro, no už odmalička som si bol istý, že som divný. Vo veľa veciach. Vo svojom postoji k priateľom, vo svojom hudobnom vkuse, či všeobecne vo svojom životnom štýle... Všeobecne si o sebe myslím, že som prevažne pozitívne naladený a optimisticky zmýšľajúci človek, no vďaka poruche OCD sú u mňa záchvaty bezdôvodnej úzkosti skoro na dennom poriadku.
          Do tohto veľkého mesta som sa však presťahoval, aby som trochu spoznal iný svet, a hlavne spoznal samého seba. Tu som sa aj poprvýkrát niekomu priznal - vtedajšej najlepšej kamarátke. Po nej to už šlo ako závislosť. Povedal som to ďalšej kamoške, potom ďalšej, potom aj kamarátovi, a už to šlo. Pomohlo mi to zmeniť pohľad na seba v tejto situácii. Začal som si namýšľať, že už som dospelý... "Tak rýchlo som dospel." Hovoril som si.
          Medzičasom som sa priznal aj jednej skvelej kamarátke Alici, ktorú som poznal ešte zo strednej, ale na nejaký čas sme sa prestali stretávať. Bál som sa jej reakcie, ale bolo to v situácii, keď som asi nemohol spraviť nič iné, než sa priznať. No vzala to maximálne "vpohode"...

          ...

          Bolo tesne pred Vianocami, roku 2020. Vrcholil práve zhon, pred týmito najkrajšími sviatkami v roku, no nebolo to až tak hrozné, keďže väčšina obchodov bola už vyše mesiaca zatvorená, kvôli opatreniam. Podarilo sa mi však zohnať pár darčekov pre najbližších kamarátov a najužšiu rodinu, aj keď doma sme nikdy darčeky veľmi neriešili, a tak mi to vždy vyhovovalo... Nejaká maličkosť sa ale vždy patrí.
          Sadol som si teda k baliacemu papieru, zapol si ošúchané americké koledy a balil som darčeky. Sem-tam som si zo zvedavosti a z dlhej chvíle refreshol stránku v gaymi obľúbenej "žltej" aplikácii. Bol tam pekný chlapec, ktorého som tam videl už veľakrát predtým. Rozklikol som si teda profil a v kolónke prezývka mu svietilo "Zapichať si?" Trochu som sa nad tým pousmial a predstavil si to ako možnosť príjemne sa rozptýliť od tohto predvianočného stresu. Moje chlapčenské hormóny však boli rýchlejšie než moje mozgové bunky, a tak sa z hektickej nálady v momente vykľulo to detské nadšenie...