Never stop singing/ Ashton Irwin

Part 9

Ally

Dnes ma konečne pustia domov. Celkom sa tu nudím, pretože mi nikto nedoniesol mobil. Taktu len tak ležím na extrémne tvrdej posteli, z ktorej si už necítim chrbát a prepínam televízne programy a snažím sa nájsť niečo zaujímavé. Len čo som našla požadovaný program, niekto zaklopal na dvere. Nechcelo sa mi vstávať tak som len zabručala: „Ďalej" a dotyčný vošiel. Ostala som v nemom úžase.

„Čo tu práve ty robíš?" srdce som si cítila až niekde v hrdle, pretože JEHO som tu naozaj nečakala.

„Nemám predsa zakázané ťa kedykoľvek navštíviť. Mimochodom. Skoré uzdravenie" začal.

„Ako si sa dozvedel, v ktorej nemocnici ležím?" vŕtalo mi v hlave.

„Ale no tak Ally. Netvár sa, že o tom nevieš. Je toho predsa celý internet" neviem či mu mám alebo nemám veriť.

„Alebo ti to ten tvoj Ashton nepovedal?" začínal mi robiť nervy.

„Do toho ťa nie je nič Austin. My dvaja sme skončili už dávno. A keď sme pri tom, čo robíš na slobode? Mal si byť predsa v base, ak ma pamäť neklame"

„Pustili ma. Za dobré spávanie. Na rozdiel od niekoho"

„Na rozdiel od niekoho? Ako to myslíš?" nedochádzalo mi.

„Nerob sa hlúpou. Vieš o čom hovorím" jeho oči zrazu nabrali odtieň snáď najtmavšej modrej aká existuje. Ani som sa nestihla nadýchnuť, zamkol dvere a chytil ma pod krk. Nebolo mi všetko jedno. Srdce mi začalo búšiť ešte silnejšie než predtým.

,,Varujem ťa, Ally. Možno sa poznáme celý život, ale veľa toho o mne nevieš. Byť tebou, dávam si väčší pozor na jazyk, inak sa môže stať niečo, čo nebude nikto čakať. Rozumela si?" zreval desivo. O tom, že som sa zľakla pomlčím. Radšej som nepredlžovala čas a len prikývla. Austin ma našťastie pustil, no k odchodu sa zjavne nemal. Len sa uvelebil v kresle a arogantne sa na mňa usmieval. Mala som chuť vracať.

,,Odteraz budeš robiť všetko čo ti poviem Ally. A bude mi jedno, či povieš áno alebo nie." o čom trepe?

,,Chceš mi riadiť život? To ti nedovolím!!!!" bola som z nervami v koncoch. Vôbec neviem ako dopadne môj život, vôbec neviem čo narozprával policajtom a už vôbec nechápem, ako sa dostal z basy. Čo tu vlastne robí? Žiaľ odpovede na moje otázky sa asi nikdy nedozviem.

Po asi piatich minútach ticha som z chodby začula známe hlasy. Srdce mi zaplesalo, keď som si uvedomila o koho ide, no šanca na útek bola nulová, keďže Austin zamkol snáď všetko, čo sa dalo. Bála som sa čo i len pohnúť, aby ma náhodou nechytil pod krk alebo nedajbože udusil vankúšom.

Hlasy zrazu utíchli a bočným pohľadom som uvidela ako sa kľučka pohla smerom dolu. Už už som chcela začať vrieskať ale Austin mi v tom zabránil priložením ruky na moje ústa. Vedela som, že je zle ale musela som vyhovieť jeho požiadavkám. Kľučka sa znova pohla smerom dolu a mne začalo srdce búšiť tak, až som si myslela, že mi vyletí z hrude.

„Ally, si tam?" spýtal sa ma tlmeným hlasom ale nedokázala som mu odpovedať. Mojimtelom okrem strachu, prebehol mráz a adrenalín. Ešte nikdy vživote som sa necítila tak ako v tomto momente. V mysli som si užprehrávala tragický koniec, keď v tom sa nejakým zázrakomotvorili dvere. Ehm teda vyvalili dvere. V nich stál rozzúrenýAshton spolu z Michaelom a Calumom. Ani neviem ako zrazu Ashtonschmatol Austina za golier a odviedol ho na chodbu.

„Mike,Cal zoberte Ally a jej veci a bežte do auta. Ihneď!!" zreval a užma chalani aj odtiaľ brali. V ušiach mi neskutočne hučalo a kebyma nedržali, zrútila by som sa na zem. Okolo nás prebehli všetkyzáchranné zložky dokonca aj s kukláčmi v pätách. Nestačilasom sa diviť kedy ich stihli zavolať. Všetko sa zbehlo veľmirýchlo, ani som si nestihla uvedomiť kedy sme nasadli do auta auháňali ulicami Sydney ako o život. 

Celároztrasená som sa posadila na sedačku v obývačke, keď to na mňacelé doľahlo. Kolená som si pritiahla k sebe a nechala sa unášaťsrdcervúcim plačom. Plakala som dovtedy až som nezaspala.

Strhlasom sa až vtedy keď ma niekto prenášal do mojej izby, no podľavône a silných rúk som pochopila, že ide o Asha. Jemne ma položilna posteľ, no bolo to už márne, keďže som bola prebratá.

„Nestalosa ti nič?" hneď som sa mu hodila okolo krku a on si hlavuzaboril do mojich vlasov.

„NieAlly, som v poriadku" ani len nevedel aký obrovský balvan mipadol zo srdca, keď som počula tie slová a hlavne jeho síceunavený ale stále krásny hlas.

 „Čovlastne od teba chcel?" spýtal sa ma keď sme si ľahli.

„Keďti mám pravdu povedať, ani neviem. Keď sa otvorili dvere myslelasom si, že si to ty ale keď som uvidela jeho ksicht....."nedokázala som dopovedať vetu. Triasla som sa aj keď som malaniekoľko hodín po tom.

„Mňaby len zaujímalo ako sa ten gauner dostal z najstráženejšej basyv Austrálií. V každej miestnosti sú kamery, nabúchaní dozocoviaa on sa zrazu objaví na slobode a ešte k tomu u teba v nemocnici."zo záujmom som ho počúvala. Nikdy sme medzi sebou neprehodilitoľko viet ako teraz. Dobre chápem, že sa o mňa bál. Každý bysa bál o svoju priateľku, keby sa v jej blízkosti objavil nejakýkriminálnik.