Nový začiatok

2.

Lex

Ráno dom sa zobudila na to ako mi niečo klope na okno. Keď som sa tam pozrela bola tam sova s listom. List som si zobrala a začala čítať:

Vážená pani Lex Serpent Malfoyová,

Je mi ctou Vám oznámiť, že ste boli prijatí na školu čar a kúziel v Rokforte. Do školy budete potrebovať:
Prútik
Cínovy kotlík
.....

A môžete si priniesť aj zvieratko. To nechám na Vás.

                                 S pozdravom riaditeľka
                                         McGonagallová.

Keď som to dočítala bola som šťastím celá bez seba. Obliekla som sa a utekala sa najesť. Bola som doma iba s mojim  starším bratom. Myslela som si že bude v kuchyni, ale nikto tam nebol.... Poprosila som domácich šktiatkov, aby mi urobili raňajky a ja som sa zatiaľ vrátila do mojej izby. Sedela som na posteli a mala som divný pocit, ako keby ma niekto sledoval, ale neriešila som to. Prešlo pár minút a ja som sa išla dole najesť pretože mi Syby  (jeden so škriatkov) prišiel povedať ze mám hotové jedlo.

Keď som sa vrátila na posteli som mala divnú knihu. Už som k nej išla no z dola sok započula hlasy a išla som sa pozrieť komu patria.

Prišla som dole a uvidela mamu a otca. Bola som rada že ich zese vidím. Pozdravila som sa im a uklonila, aby na mňa zase nezačali kričať. Povedala som im že som dostala list z Rokfortu. Mama hneď poslala škriatkov, aby mi kúpili všetko potrebné a ja som si išla kúpiť prútik. Mama mi povedala nech si ho idem kúpiť k Olivandrovi. Dala mi peniaze a odišla. Od mala som bola sama. Starali sa o mňa a mojho brata škriatci. S bratom vychádzam dobre, ale nerozprávame sa často, on je stale s kamarátmi preč alebo zatvorení v izbe. Je odomňa o rok starší a volá sa Scorpius.

U Olivandra som bola úplne sama. Mama a ocko nemajú na také ‚somatiny‘ čas a Scorp nebol doma. Vo vnútri bol len starý pán vravel že sa volá Olivander.
„dobrý deň“ pozdravila som sa a on si ma konečne všimol. „ahoj, prišla si si sem kúpiť prútik?“ opýtal sa ma „Áno“ odpovedala som mu. Niekam odišiel a ja som tam zostala sama. Nevedela som čo mam robiť a ani kam išiel. V tom som si všimla že na stale má dve rovnaké prútiky. Boli iné. Mala som chuť sa ich dotknúť, ale v tom sa vrátil pán Olivander. Podal mi jeden prutik a keď som s ním mávla a rozbilo sa za ním zrkadlo. Takto to pokračovalo pár minút a mňa to už prestávalo baviť. Bola som nahnevaná a mala som sto chutí kričať. Aj by som začala, ale z ničoho nič jeden z prítokov ktoré boli na stole spadol. Hneď som ho chytila a z neho vyšli iskry. Nechápala som čo sa stalo, ale pán Olivander sa bál?... Navedela som čo mám robiť alebo čo povedať, len som tam stala ako zamrznutá. Po chvíli pán Olivander niečo povedal, ale ja som ho nepočúvala. Prezerala som si ten prútik. Bol biely a rukoväť mal pokrytý staršími runami. Rýchlo som zaplatila a napočuvala čo mi pán Olivander hovorí. Doma som nad tým veľa rozmýšľala, ale nikomu som to nepovedala. Vlastne to všetkým bolo jedno. Všetci mali na práci zaujímavejšie veci ako som bola ja. Ale zvykla som si. Dala som si sprchu a išla spať. Nevedela som sa dočkať kedy pôjdem na Rokfort.