Práve dnes

|2|

Všetci sme ticho.

Jediný zvuk v mojich ušiach je zvuk krvi prúdiacej mojou hlavou a moje sťažené dýchanie. Moje ruky sú chladné a trasú sa. Ja celá sa trasiem. V očiach mám toľko sĺz, že keď sa pustia, zatopia túto prekrásnu podlahu z tmavého dreva. Mahagónové steny miestnosti sa okolo mňa uzatvárajú a ja mám pocit že sa tu udusím.

V živote som nemala panický záchvat, ale tento pocit bude asi dostatočne blízko k tomu, aké je to jeden mať.

Moja hlava nechce veriť čo počuje, neverí vlastným ušiam a moje srdce bolí. Mám pocit, ako keby mi ho niekto zvieral priamo v hrudi. Ruka mi vystrelí k nemu a zakryje ho. Ako keby si moje telo automaticky aktivovalo pud sebazáchovy a chcelo mi zachrániť srdce pred neviditeľnou silou.

Debbie je v sekunde bližšie pri mne. Môžem cítiť ako jej telo vytvára teplo za mnou a ako satén z jej čiernych koktailových šiat ochladzuje môj zmätený organizmus. Ruku si nenápadne položí na môj chrbát a palcom začne vytvárať pomalé a opatrné kruhy.

Ani si nevie predstaviť ako mi zachraňuje život.

Som sekundu od panického záchvatu, výbuchu hysterického plaču alebo kolapsu.

Manželka. Slovo manželka je jediné slovo, ktoré mi behá hlavou. Ako keby som nezabudla len dýchať a stáť, ale aj rozprávať. Ako keby neexistovalo nič iné len Noah a jeho krásna nová žena.

Mne to síce pripadá ako celá večnosť, ale po pár sekundách sa ozve prvý silný nádych a Tiana, Noahova mama je na nohách. Jej rodná španielčina, ktorú používa len keď je rozrušená pokryje ticho celého salónika reštaurácie, ktorý máme na dnes rezervovaný. Tim dokonca odložil telefón a jeho chmúravy pohľad sa upriamuje na jeho nevyspytateľného syna.

Och Noah. Čo si to tentokrát spravil?

Noah s manželkou sú vo svojej vlastnej bubline. S úsmevom čakajú ako to všetko dopadne. Ako keby sa oni dvaja na tento moment pripravovali celý ich život. Ako keby neuštedrili svetu obrovskú bombu, ktorou môžu zmeniť veľa životov.

Všetky ostatné pohľady sú na mne. Vrátane Olivera. Nedokážem sa však nikomu pozerať do očí dlhšie ako pár stotín sekundy. Tá ľútosť je presne to, čo by ma priviedlo na druhú stranu tohto môjho stavu. Presne to, čo by ma donútilo plakať, kričať a prosiť nech to nie je pravda. Dokonca aj Debbiena priateľka Adele je zjavne zasvätená do toho, čo je zle na tejto celej situácii. Aj jej oči v sebe držia ľútosť voči mne.

Jediný, ktorý má na tvári niečo iné ako smútok alebo radosť, je Oliver. Jeho oči sa pozerajú priamo na mňa. Jeho čierne jazerá neukazujú nič, nie sú zrkadlom jeho duše. Oliver sa díva tak intenzívne a jeho pohľad je presne tou kotvou, ktorá ma drží pri zemi. Ako keby mi vravel aby som bola kľudná, aby som zachovala pokoj.

Keď po dlhej minúte odvrátim svoj zrak a pozriem sa späť na Noaha, ten sa na mňa otvorene usmieva. Tiana aj Tim už silno objímajú a vítajú Alexandru do svojej rodiny. Moja mamka sa s Andrejom so slzami v očiach ospravedlní a spolu odídu von. Predpokladám že na cigaretu, ktorá jej pomáha tu a tam s nečakanými situáciami. Debbiena ruka prešla z jemného hladkania na zvieranie mojich šiat. Snaží sa mi dodať odvahu? Alebo ma drží na uzde?

Tak či onak, nefunguje to.

Nemôžem sa na neho dívať a tak sa pozriem späť na jediného človeka, ktorý ma momentálne neľutuje alebo sa neteší z nového prírastku do rodinu. 

Oliver tu však už nie je.

Veľké a silné ruky ma objímu silno okolo pása a opatrne ma nadvihnú do vzduchu. Slzy z mojich očí začnú padať a tak keď ma Noah vráti späť na zem, rýchlo zaryjem hlavu do jeho pevnej hrude.