Práve dnes

|3|

No mojich zlato-čiernych šatách sa mi odrážajú farby stroboskopu. Žltá, zelená a červená mi na nich vytvárajú dúhové divadlo. Hlasná popová hudba duní všade navôkol a ľudia okolo mňa tancujú ako keby zajtrajšok nemal ani existovať.

Spotené teplé telá sa pohybujú a trú okolo seba a oči takmer každého v miestnosti sú opojené hudbou a zahmlené alkoholom.

Vrátane mňa.

Každý ma dnes svoju vlastnú misiu. Sobotňajšie noci pozostávajú z mnohých činností spojených práve s týmto dňom. Niektorí tu hľadajú lásku, iný len dobrý čas. Takí ako ja, hľadajú zabudnutie.

Bokmi točím sem a tam. Ruky vytŕčam do nebies, zatiaľ čo moje rozpustené vlasy mi šteklia odhalený chrbát. Lepkavá podlaha mi pomáha udržiavať lepšiu rovnováhu, čo je vďaka vysokým opätkom a miernej podnapitosti výzva.

Neviem koľko som toho dnes vypila a ani koľko je hodín. A ani netuším koľko ešte poldecákov zvládnem. Mamka bola vždy prísna a učila ma k zodpovednosti, takže veľa príležitostí experimentovať som nemala. Dnes je ten deň byť nezodpovedná.

Štrnásť rokov tajne milujem jedného muža, taký istý počet rokov snívam o našej spoločnej budúcnosti. Viac ako desaťročie čakám na svoj prvý bozk. Ja nie som ako iní ľudia. Ja si na intímnosti, ale aj základné ľudské dotyky potrebujem vytvoriť s človekom hlbší vzťah. Nie je pre mňa príjemné ani jednoduché niekoho len tak pobozkať, pohladkať, objať, či dokonca s ním sex. Chápem, že nie každý to má tak ako ja a je to tiež úplne v poriadku, ale ja to inak nedokážem.

Ako sa mám pohnúť ďalej, keď neexistuje nikto iný, kto by ma napĺňal. S kým by som vôbec chcela byť.

Po mojej narodeninovej oslave dva týždne dozadu som mala byť šťastná. Mala som byť s Noahom vo vzťahu a bozkávať ho celú noc. Veci nemali dopadnúť ako dopadli. Nemala som v úmysle namiesto Noaha mojkať sa s plyšovým macom. Ležať v posteli a plakať tak silno, až som sa zajakávala a po lícach mi stekali slzy o veľkosti golfových loptičiek.

Mala som oslavovať a smiať sa s mamkou na tom, ako to aspoň jednej z nás vyšlo. Ako naozaj pravá láska existuje a nie je všetko len výmysel. A namiesto toho sme sa spoločne objímali na gauči a ona mi dookola sľubovala, že sa nemám strachovať, že všetko bude v poriadku. A aj tak sme smutné odchádzali každá do vlastnej izby, z ktorej sme ráno vyšli s opuchnutými očami a čiernymi kruhmi.

Neviem nájsť východisko z tohto žiaľu. Ponorila som sa do práce, vytesnila som myšlienky na Alexandru a Noaha, predstierala som, že nič z toho sa nestalo. No však nič nepomáha.

Samozrejme, že som nasadila odvážnu tvár a prestierala, že som v poriadku. Že som za neho šťastná a prajem mu to. Potrebovala som niekoho kto ma bude navigovať ako ďalej. A jeden človek ma aj napadol.

Debbie je môj človek. Debbie nezlomí nič. Ona mi ukáže, ako si z ničoho nerobiť ťažkú hlavu a proste pokračovať v živote. Je jedno aký problém som kedy mala, Debbie mala vždy riešenie.

No a Debbieno riešenie bolo: dostať sa z muža je najľahšie pod niekým iným.

A tak sme tu. V tomto vychýrenom tanečnom klube vo Wrexhame, ktorý smrdí potom, lacným alkoholom a cigaretovým dymom, ktorý sa tu dostáva neustálym otváraním a zatváraním dverí, ktoré oddeľujú klub od vonkajšieho sveta.

Podľa jej slov, náš dnešný jed je lacná vodka zmiešaná s RedBullom a náš cieľ je zbaliť pre mňa chlapa, s ktorým dokážem zabudnúť.

Samozrejme, že tú druhú možnosť som zamietla. Ale jemné flirtovanie neuškodí, možno pár dotykov rúk alebo tanec tiež nie. Pokiaľ dokážem aspoň na chvíľu zabudnúť a zresetovať, bude to úspech.