Práve dnes

|6|

„Pani učiteľky! Aha už to letí!" zakričí jedna z našich malá zverenkýň, ktorá už vie ako tak rozprávať.

„To je krása! Páči sa to aj Vám ostatným?" opýtam sa zvyšku triedy, z ktorej trištvrte ma ignoruje a zvyšok letmo prikývne alebo sa na plno usmeje. Niektorí majú šarkana na zemi, iní zasa v rukách a jeden si ho dokonca prežúva v ústach ako keby to bola Huba Buba žuvačka.

Niežeby ich táto naša jesenná činnosť von nebavila, ale ešte sú maličkí na to aby to každému šlo. Neviem či to bol zas až taký dobrý nápad.

Našťastie si všetkých svojich drakov a šarkanov vyrobili sami, takže sme sa zabavili aspoň na tom. No my s Beste sme sa zabávali ich výrobou a naši malí šikovníci sa väčšinu času na nás usmievali alebo nám "nenápadne" kradli farbičky a lepidlá.

Moja tohtoročná trieda, je trieda najmenších detičiek od dvoch do troch rokov. Nie všetky deti v tom veku už hovoria, zvyčajne ešte nosia plienky a niektoré sa ešte ani nenakŕmia sami. Sú aj takí, ktorí ani nerozumejú základným pokynom. Kvôli tomu máme ja a moja kolegyňa Beste v triede len osem detí.

V minulosti, keď som bola ešte len praktikantka alebo som tu brigádovala, zvyčajne som dostávala na starosť staršie deti. Predškolákov. No keďže som tu nová a Beste tak isto, tak nás spojili a pridelili nám triedu, s ktorou vo veľkej pravdepodobnosti poputujeme aj ich zvyšné tri roky, až kým nenastúpia na základnú školu. No a potom si cyklus znova zopakujeme a my dostaneme na starosť nové miniatúrne stvorenia.

S Beste si veľmi rozumieme, nemáme zatiaľ žiadne nezhody a vieme sa na všetkom dohodnúť. Ona je odo mňa síce o čosi staršia a taktiež viac skúsenejšia, ale naše podobné kľudné povahy sa nebijú a tak medzi sebou nemáme žiadne problémy. Beste je pôvodom z Istanbulu a jej prízvuk je v angličtine počuť viac ako ten môj.

Nie je to prvá moslimská žena, s ktorou som kedy pracovala, ale je prvá ktorá nosí hijab len počas slávností a v spoločnosti a nie v práci. Prvý deň mala na sebe prekrásny modro-zlatý, no na druhý deň som so závisťou v očiach ostala v nemom úžase z jej dokonalých tmavých bezchybných vlasov s perfektnými vlnami, dĺžkou aj hustotou.

S jej krásou, by Beste kľudne mohla byť ďalšia hviezda v jednej z tureckých telenoviel, ktoré sme s mamkou vždy tak rady pozerali.

Myslím, že mám veľké šťastie na svoju prvú každodennú kolegyňu. Neviem si predstaviť, že by ňom mal byť niekto s kým by som trávila osem až desať hodín denne a po pritom by sme sa neznášali alebo si nemali čo povedať. Našťastie v mojej tmavovlasej kolegyni nie je žiadna zlá kosť, je veľmi skromná, striedma a naozaj veľmi trpezlivá voči mne aj deťom.

„No tak poďme dnu detičky. Aby nás ten vietor všetkých neodfúkol." S dramatickým hlasom prehlási Beste a všetkých naraz nás ženie ako malé stádo roztomilých teliatok dnu do tepla škôlky.

Všade sa rozliahne detský krik a smiech a ja sa v tejto chvíli a v tomto zvuku nechám ukolísať. Milujem svoju prácu, milujem deti a milujem jeseň. Na sekundu alebo na dve si ešte zavriem oči a užijem si posledné chvíľky von.

„Neviem ako ty, ale mne už bola poriadna zima." prehlási Beste a obráti sa k deťom. Silným hlasom im nakáže vyzuť sa a vyzliecť sa a obe sa rozbehneme za dvoma najmenšími, ktorí tieto činnosti ešte sami nezvládnu. Je však len otázka času, kedy to budú vedieť. Deti sú proste také. Opakujú po svojich rovesníkoch všetko a tak sa medzi sebou aj rýchlejšie učia. Nie nadarmo sa hovorí, že druhé dieťa je vždy ľahšie, keď už máte pomocníka pri výchove toho druhého v podobe prvého.

„No môj sveter a tričko sú síce krásne, ale veľmi ma neohriali. Už som sa nevedela dočkať tepla." priznám sa a pokračujem vo vyzliekaní malého Liama.