Práve dnes

|8|

Včerajšia noc mi veľa spánku a oddychu nepriniesla, keďže moje myšlienky nikdy neodchádzali od Olivera a jeho možnej priateľky. Prečo na tom vôbec záleží či je zadaný alebo nie? Mne to môže byť jedno.

Nepamätám sa aby som ho niekedy videla s dievčaťom. Ani si vlastne nie som istá, či je na ženy. Noah a ja sme sa nikdy o jeho vzťahoch nerozprávali, vlastne sme sa nerozprávali ani o vzťahom ktoré mal Noah za tie roky. Keď nad tým občas tvrdšie a kritickejšie uvažujem, vážne sme sa s Noahom roky správali ako dvaja kamaráti alebo súrodenci a nie ako niečo viac. 

Ani práca ani deti ma dnes nedokážu rozptýliť. Písanie mi nejde, učenie mi nejde... Akosi mi ten nový začiatok v zahraničí zatiaľ veľmi nevychádza. 

Najzvláštnejšie na tom všetkom je, že taký zmätok som nikdy v hlave nemala ani z Noaha. Dokonca myšlienky, úplne hlúpe zbytočné myšlienky na Olivera mi pomáhajú nemyslieť na celú svadbu a na to, že láska môjho života si za ženu vzal niekoho iného. 

Aspoň myslím, že Noah je láska môjho života. Nikdy som si nemyslela opak, je ťažké si v hlave uložiť inú predstavu po štrnástich rokoch. Veď predsa sme takmer rovnakí, dva diely jednej skladačky. Rozumieme si perfektne, máme sa radi, sme najlepší kamaráti, máme rovnaké záľuby. Dávame proste zmysel a to aj napriek tomu, že ja som nie veľmi pekné alebo múdre ryšavé dievča s miernou nadváhou zo Slovenska a on obrovský wrestler s kockami na bruchu a obletovanými dievčatami.  

Je to ako keby mi jeho brat vošiel do života po toľkých rokoch kedy sme sa síce poznali, ale vlastne nepoznali a môj mozog sa nevedel sústrediť na nič iné, len ako vylúštiť záhadu menom Oliver Evans. 

Dnes je pondelok a tieto dni v škôlke zvyknú byť také ospalé a pomalé. Už aj deti v tak mladom veku vedia, aké sú začiatky týždňa náročné.

Nervózne si prečešem vlasy, zatiaľ čo sa obzerám v zrkadle. Pred koncom pracovného dňa som si ešte odbehla do kúpeľne, aby som skontrolovala môj výzor. Na sebe mám čiernu puzdrovú sukňu s riasením, ktoré robí zázraky s mojim pásom a bruchom. V nej mám zastrčenú béžovú blúzku posiatu rôznofarebnými lúčnymi kvetmi.

Moje zelené oči zvýrazňuje len hrubá vrstva tmavej špirály. Jemné ružové líčka a slabohnedý rúž na perách mi zasa rozžarujú tvár.

Myslím, že vyzerám dobre. Reprezentatívne.

Keďže si stále nie som istá čo mám robiť so svojimi vlasmi, nechám ich rozpustené. Ich dĺžka mi padá do polovice chrbta a na konci sa jemne vlní. 

Rozbehnem sa z kúpeľne von a rovno za Beste. Detí už je tu dnes riedko, pretože už po nich pomaly začínajú chodiť rodičia. S poslednými žiakmi ešte spoločne odpraceme hračky a doskladáme kocky. Keď sa však pozriem na hodiny, srdce mi takmer vyskočí z hrude pri pomyslení, že už len pätnásť minút a príde po mňa Oliver. Už len pár minút a musím ísť dole k dverám a počkať tam na neho.

Prezujem si svoje pracovné chlpaté dúhové papuče a na nohy si obujem čierne baleríny. Dnes som naozaj nemala chuť na opätky. Potom už len sledujem hodiny ako na nich pomaly ubiehajú sekundy. Potrasiem pred sebou rukami ako keby sa tak dala striasť aj nervozita, ktorú cítim.

Malý Liam, ktorý si ma veľmi rýchlo obľúbil ku mne pristúpi aj s malým traktorom. Vlečka traktora sa odpojila a on ma svojim bľabotaním a gestikuláciou požiada, aby som mu tieto dve časti opäť spojila.

Len čo ich spojím Liam začne na koberci predo mnou jazdiť s traktorom pomedzi moje nohy a vydávať vrnčiaci zvuk a trúbenie. Keďže sa potrebujem zabaviť aby mi rýchlejšie prešiel čas, z poličky vedľa seba si vezmem druhé vozidlo - kamión a čupnem si k nemu. Naše imaginárne preteky sú hlučné, plné trúbenia, brzdenia a vyhadzovania rúk zo sklamania, pokiaľ vyhrá ten druhý. Liamov smiech sa spustí pri každom nabúraní a je ukľudňujúci pre dušu.