Práve dnes

|9|

„Vyrušujem?" opýta sa ešte raz a jej pohľad prejde celým mojim telom. Nikdy som sa necítila pred niekým viac nahá ako teraz pred ňou.

Keďže Oli neodpovedá, pokývem hlavou v nesúhlas a pripojím aj ruky. Vyzerám určite ako pomätenec bez zvuku, ale akosi som stratila slová.

Spisovateľka čo nevie komunikovať aké hlúpe, aké ja.

Oliver sa konečne preberie zo šoku alebo sa len tváril že ju nepočul? Jeho typický chmúravy výraz je späť a s pretočením očí a povzdychom sa priblíži k jednej z najkrajších žien aké som kedy videla.

Jej tvár je prekrásna. Výrazné lícne kosti, dokonalý úzky nos a perfektne vykreslené plné pery. Dokonalý jemný make-up slúži len na podčiarknutie toho čo je už i tak dokonalé.

A jej postava je úplne dokonalá. Vysoká, aj keď nižšia ako ja, dlhé nohy odeté v širokých krémových nohaviciach, plné prsia zakryté v korzete ktorý jej siaha do pol drieku v staroružovej farbe. Lodičky a k tomu krémové sako, vďaka čomu jej tmavá pokožka vyzerá ako keby žiarila čistým zdravím.

Perfektne rovné vlasy takmer po pás sú už len korunou jej krásy.

Jej prenikavý pohľad, tmavý ako noc si ma premeria ešte raz a Oliver ju potiahne za lakeť od nás ďalej. Čokoľvek preberajú nie je to prítomné a tiež mi to nie je dovolené počuť.

Prečo ma to štve?

Obaja sa ponoria do tichej ale energickej debaty, kedy sa Oliverov výraz zmení zo znechuteného na priam zúrivý. Oliver jej na niečo prikývne a začne sa opäť približovať ku mne.

„Musím ísť. Na dnes končíme." povie jednoducho a bez ďalšieho vysvetlenia s podráždeným hlasom. Radšej mu len prikývnem a viac ho nedráždim. Nejdem pokúšať diabla, ktorého povaha je dosť prchká.

Oli sa presunie k svojej kancelárii a pribuchne za sebou dvere.

Okolo nás sa rozplynie trápne ticho.

„Ty si kto?" ozve sa neznáma žena. Jej hlas je hrubý a posiela mi telom milión zimomriavok.

Usmejem sa najviac ako to viem, vystriem chrbát a s vystrčenou rukou sa k nej priblížim. Musím sa snažiť pôsobiť sebavedome. „Ja som Liliana, alebo Lili, Lila... ako už chceš. Veľmi ma teší."

Moja ruka ostane sama visieť medzi nami a môj úsmev ostane neopätovaný. Z úst ženy oproti mne vyjde odfrknutie a nahne hlavu do boku. Ešte raz si ma celú prezrie so zdvihnutým obočím, nepríjemným úškrnom a veľmi súdiacim pohľadom. „Ty si Eliana, či ako sa to voláš?" naschvál skomolí moje meno a jej Londýnsky prízvuk spraví, že jej otázka znie skôr ako urážka.

„Liliana." opravím. „Už sme sa niekedy stretli?" opýtam sa opatrne, pretože viem čo ma čaká, keď sa budem snažiť byť premúdrela.

V týchto situáciách som už bola. Pekné dievčatá z vysokej triedy s veľkým množstvom peňazí sa nesprávajú tak zle ako tie, ktoré nepochádzajú z vyššej triedy ale k peniazom sa dostali len nedávno. A nie tvrdou prácou.

Ako mrchy.

Samozrejme nie všetky, ale väčšina. Nikdy nie je správne hádzať ľudí do jedného vreca. Málokto si zachová pokoru, pri novo nadobudnutom majetku a šťastia pokiaľ si ich nevydrel potom a krvou.

A hlavne ak im niekto čo i len nechtiac podbije ich vysoké sebavedomie, alebo ich nejako urazí, zvyknú útočiť a je im jedno čím alebo že hrajú neférovo.

Tieto dievčatá je však veľmi ľahké rýchlo uraziť. Všetko pre nich znie z úst obyčajnej baby ako zvuk hnevu, opovrhnutia, nehodnosti. Nie raz som skončila pourážaná a ohovorená len preto že som vyjadrila svoj názor.