Práve dnes

|12|

Hore. Dole. Dopredu a naspäť.

Pozriem sa na zlaté hodinky na mojej ruke a povzdychnem si. Meškám! Je to síce len desať minút, ale Oliver ma už i tak zabije. Možno by som sa mala naozaj otočiť a odísť. Bude to tak lepšie. Môžem mu napísať, že sa necítim dobre, alebo že toho dnes bolo v práci veľa, po prípade že v meste vypukla zombie apokalypsa z nového vírusu, ktorý sa vymkol spod kontroly a musíme sa rozlúčiť a všetci poriadne skryť. To by mi mohlo prejsť, neznie to tak hrozne vymyslene, nie? 

Aj keď pravda je, že ja ho chcem vidieť, len neviem či aj on mňa. Bude to hrozné, keď tam vojdem a on sa bude na mňa dívať ako na niečo čo ľutuje, s odporom a opovrhnutím.

Tá stena oproti Oliverovej pekárni je extrémne zaujímavá. Červená tehla, veľmi stará podľa množstva odrenín, machov a ohorkov zapichnutých v prázdnych miestach kde pôvodne bola malta. Musím si ju ísť ešte raz poriadne pozrieť a prečítať si všetky plagáty na nej nalepené. Možno potom pôjdem konečne dnu.

Do frasa!

Ako mám čeliť potupe, ktorá ma čaká. Nechápem prečo som sem vôbec šla. Už minulý piatok mal byť náš posledný spoločný večer strávený prípravou svadby jeho brata a nie je moja vina, že nás jeho ex priateľka prerušila. 

Po tom ako sme strávili spoločne noc minulú sobotu a po neuveriteľne dlhej spoločnej horúcej sprche v nedeľu, sme prerušili všetky kontakty. No až do včera kedy mi prišla SMS o tom, že mám po práci prísť k nemu do práce na poslednú ochutnávku torty.

Skvelé!

Pravdou je, že keby mi prišla takáto správa za iných okolností, ani by som neváhala. Nohy by som lámala ako rýchlo by som bežala po práci do pekárne. Kto pri všetkých zmysloch odmieta zadarmo tortu, ktorá chutí aj bez úprav ako raj na jazyku?! Prosím, zjem mu ju aj celú ak dovolí. 

Ale toto nie sú normálne okolnosti.

Minulý týždeň sme spravili veci, ktoré sa už nedajú odstať, nie že by som chcela. Ale ani sme neprebrali čo tie veci vlastne znamenajú. Vlastne sme okrem vzdychov, mien toho druhého a brania božieho mena nadarmo, nepovedali nič zmysluplné. Bez slova sme sa obliekli a rozišli vlastnou cestou.

A skoro štyri dni sme ani nemali žiaden kontakt. 

Nula. Zero. Zilch.

Tá neistota ma celý týždeň zabíjala. Neviem ako sa chovať v takýchto situáciách a čo je horšie musela som si na to vybrať muža, ktorého budem stretávať na bežnom poriadku aj naďalej. Mám to ignorovať? Mám sa opýtať či to spravíme znova? 

Chcem to spraviť znova?

Aj som si myslela, že takto veci proste fungujú. Vyspali sme sa spolu a je to zabudnuté. Nevidím že by sme i tak mali inú budúcnosť ako nezáväzný sex. Jedine že by mi teraz zrazu Oliver vyznal lásku a ja si uvedomila, že som nikdy netúžila po jeho bratovi.

Ha. Ako keby to bolo reálne.

S posledným odkopnutím kamienka na ceste, ktorý vlastne za nič ani nemôže sa rozhodnem to proste spraviť, vojsť dnu a mať to za sebou. Oliver bude už i tak v dosť mizernej nálade, jeho prirodzený stav a plus ešte aj meškám. Nemusím prilievať olej do ohňa.

Malý čierny zvonček na svetlo drevených dverách s bielym rámom, ktorý slúži na ohlasovanie zákazníkov zazvoní aj pri mojom príchode a za pultom z rovnakého dreva ako dvere, nájdem chmúriaceho sa Olivera.

Jop. Nahnevaný. 

„Vieš že ťa môžem vidieť z okna, však?" opýta sa a perom ktoré ma v ruke ukáže na veľké okno výkladu pekárne na chodník oproti, kde som doteraz zvádzala svoj vnútorný boj.