Práve dnes

|18|

To teda dopadlo.

O mojom najlepšom kamarátovi som si myslela, že ho milujem. On sa však oženil a spravil ma svedkom jeho ženy. Potom som si začala s jeho bratom, ktorý ako sa ukázalo ma už dávno chcel, zatiaľ čo ja som sa vždy pozerala nikde inde. No a nakoniec som si vybrala správneho brata, zamilovala sa do neho a on ma už nechce.

To som posrala. Došlo mi to neskoro.

Mám ešte pár hodín, kým budem musieť odjazdiť do Liverpoolu na letisko a ja namiesto toho aby som niečo robila alebo aspoň dohnala spánok, tu len tak ležím celú noc a spomínam. Spájam si udalosti, čítam si staré lístočky, ktoré mi prestali chodiť na moje šestnáste narodeniny.

Vždy som predpokladala že to bolo preto, že v tej rok si Noah začal so svojou prvou frajerkou. No pravda je taká, že prestali chodiť, lebo som Oliverovi zlomila srdce.

To som pred tým ani len netušila.

Nevedela som, čo znamená jeho výraz, keď som mu povedala, že Noah je ten pravý. Netušila som, že vo vrecku jeho nohavíc má ukrytý lístoček v ktorom ma žiada o bozk. A ani som nemala potuchy o tom, že každé romantické gesto, ktoré má nútilo cítiť sa výnimočnou, bolo od neho. 

Cítim sa vinná.

Vždy som si pripadala ako menejcenná, lebo ocko mal inú rodinu. Ako hlúpa, pretože ma škola nie až tak bavila, ako mamka čakala. Pripadala som si škaredá a myslela som si, že nie som dosť dobrá, pretože moje spolužiačky vyzerali inak. No zamilované listy od krásneho chlapca môj pohľad na samú seba zmenili. Už i taká malá som si vedela uvedomiť, že ak má niekto má tak bezvýhradne rád, nemôžem byť menejcenná.

Potom ako mi prestali chodiť lístočky, som si opäť prestala veriť. Myslela som si, že už aj Noah pochopil, že nie som dosť dobrá. Že nie som dosť pekná, pretože nie som chudá blondína s úzkym pásom a veľkými prsiami.

Oliver bol vždy ten, ktorý ma nejako potešil keď som upadala do depresií, keď som plakala pre to, že Noah ma znova nevedome odmietol. Celú noc som uvažovala, kde bol Oli vždy keď mi bolo zle. A prišla som na to, že on bol vlastne vždy niekde na blízku. To že som ho nepočula, ešte neznamená, že tam pre mňa nebol. 

Keď mi bolo zle, alebo som mala svoje dni, to on mi upiekol niečo sladké. Keď mi bolo smutno za mamkou, to on mi požičal telefón, aby som jej mohla zavolať. Keď sa šiel Noah hrať s kamarátmi a na mňa zabudol? Oliver púšťal nahlas pesničky, ktoré ja zbožňujem a i keď tvrdil, že ich má tiež rád, pochybujem že Britney Spears bola jeho šálka kávy. Teraz už viem, že ma len chcel rozveseliť. 

Dokonca som si spomenula na spomienku. Spomienku, veľmi dávno zabudnutú.

*** „Čo to robíš?" opýta sa moje osem ročné ja s rukami na bokoch a výrazom, ktorý dúfam, že je tak veľmi strašidelný ako keď sa na mňa mamka hnevá, že si skúšam jej nové lodičky.

„Skrývam sa pred otcom. Nemá ma veľmi rád." prizná sa deväť ročný, takmer desať ročný Oliver a mňa prekvapí tým, že mi vôbec odpovedal. Nepamätám, kedy na mňa naposledy prehovoril, ale viem že to muselo byť veľmi dávno. Nie že by som aj tak neskúšala do neho stále hučať, keď ho vidím. Mám rada keď so mnou Oliver rozpráva. 

Je to moje malé tajomstvo, ale obaja bratia od otcových susedov sú veľmi pekní.

Nechápavo sa však na neho pozriem, keď mi konečne dôjde čo mi vlastne povedal. Koho otec nemá rád svoje dieťa? Otcovia sú super! Keď sa však pozriem na jeho ruku vo výške, rozhodnem sa za ním vyliezť.