Práve dnes

|23|

„Och, vy dvaja ste absolútne rozkošní." začičíka Debbie. Dnes je Valentín a k tomu môj voľný deň, keďže som si potrebovala polietať doktorov a spraviť preventívne prehliadky. Debbie sa ku mne pridala a po ranných návštevách doktorov, sme si spravili aj čas na kozmetiku a menšie nákupy.

V ruke už drží obyčajnú bielu obálku a ja presne viem čo ju tak rozcítilo. Posledné mesiace takéto obálky vídavam s  veľkou pravidelnosťou a veľmi často. To nebráni však tomu, že i tak sa mi pri každom jednom liste rozbúcha srdce tak, že sa bojím že mi vyskočí z hrude. 

S obrovským úsmevom jej obálku z rúk vytrhnem a skryjem si ju do vrecka.

„Hej to je nefér! Ja som ju našla pod dverami prvá, mám právo vedieť jej obsah." protestuje moja večne zvedavá sestra. "Dovoľ mi mať ľúbostný život cez teba."

Pokrútim hlavou. „V žiadnom prípade. Tie listy sú extrémne osobné a sú medzi mnou a Olim. Nie je správne sa o nich deliť, ja keď ťa ľúbim najviac na svete."

Debbie vystrčí spodnú peru. Keď to nezaberie prekrúti očami a našpúli na mňa krvavo červené pery. „Tak mi aspoň povieš potom obsah? Chýba mi romantika." myslím, že to neuškodí. Aj tak jej vravím takmer všetko, Olimu by to nevadilo. Adele sa s Debbie rozišla dva dni po Silvestri a aj keď moja sestrička odmieta prezradiť mi dôvod, viem že ju to naozaj ranilo. Jediné, čo mi povedala bolo, že je to takto lepšie. „No len deťom dostupný obsah poprosím. Snáď tam tentokrát nebude erotika ako minule." predstiera nevoľnosť.

Tentokrát je rad na mne pretočiť očami. „Nemôžem za to, že môj muž mi dáva najlepšie nápady do nových kníh a ani za to, že ty pcháš nos, kde nemáš. Človek by čakal, že sa poučíš." zasmejem sa. 

Asi druhý list od môjho už nie veľmi neznámeho ctiteľa, Olivera, bol veľmi detailný opis toho, čo mi hodlá spraviť keď príde domov z práce.

Domov.

Aké ľahké bolo zvyknúť si na jeho veci v mojom byte, na jeho prítomnosť v mojej kuchyni, na zobúdzanie sa každé ráno vedľa neho už v našej posteli. Nebývame spolu, aspoň nie oficiálne, ale postupne viac a viac Oliverových vecí si nachádza miesto medzi tými mojimi.

Úprimne by mi nevadilo, ak by tu boli všetky. Predsa len Oliverov dom je len prenajatý a ja už neviem zaspäť bez jeho prítomnosti. Jeho pevná hruď a mäkké bruško sú najlepšie vankúše na svete!

„Na moju obranu, nemohla som po tom prvom odolať. Bol absolútne sladký. Takmer roztopil aj moje zamrznuté srdce." položí si dramaticky ruku na miesto, kde vraj má v namiesto bijúceho orgánu, iba kúsok ľadu.

Usmejem sa pri spomienke na ten list. „Nie. Prvý bol zastrčený lístok priehradke tvojho auta o tom ako ma miluje, v deň kedy som ho mala požičané. Doteraz mi neprezradil ako ho tam vlastne dostal. Ale písmo bolo jeho." s vrašteným obočím sa zamyslím. 

„Vážne mi stále veríš, že som mu nepomohla?" zaškerí sa na mňa s radom dokonalo bielych zubov.

Pokrčím nos a hodím do nej z gauča tvrdší kvetovaný vankúš. „Buď už ticho a nechaj ma prečítať si ľúbostný list. V súkromí."

„Fajn. Fajn. Už idem. Aj tak sa stavím, že tam bude len pozvánka na Valentínsku večeru." znova sa obuje, i keď netuším prečo sa vlastne v prvom rade vyzúvala a nasadí si ľahký kabát. „Už mu raz musia dôjsť nápady. Koľko ti toho už poslal? Štyridsať?"

„Viac ako šesťdesiat. Ale niektoré sú jednoslovné a iné zasa staré, ktoré iba nemal odvahu poslať pred tým." zasnene sa usmejem a srdce sa mi rozbúcha pri myšlienke aké mám ohromné šťastie. Sme tak mladí a mnohí starší by súhlasili s tým, že neskúsení. Že nemôžeme vedieť čo chceme tak skoro v našich životoch.