Práve dnes

|26|

OLIVER POV:

Lili sa objaví za mojim chrbtom, zatiaľ čo ja sedím za jedálenským stolom v jej rodnom dome. Spolu s jej mamkou Janou si užívame horúci hrnček rannej kávy. Snažím sa zo všetkých síl predstierať, že tento deň je deň ako každý iný. Mám však veľmi silný pocit, že Lili mi to nedovolí. 

„Zatvor oči, Oli." pristúpi ku mne zozadu a ruky si prepletie okolo môjho krku. Na bok mojej tváre uloží bozk. 

Čo má za lubom?

Pozerám sa priamo pred seba, obočie zvraštené. „Nie. Nechcem ti padnúť za obeť, v ďalšom z tvojich zvláštnych vtipov." zaprotestujem.

Prejde okolo mňa a postaví sa priamo predo mňa, tak aby som jej videl lepšie do tváre. Nahodí výraz strašne smutného šteniatka a vystrčí spodnú peru. Peru, ktorej nikdy neviem odolať. „Pekne, pekne prosím?"

Do šľaka.

Samozrejme, že na mňa vytiahla veľké zbrane. Jej celá tvár vyzerá ohromne smutná a jej pera sa pomaly začína triasť. Viem, že to je iba divadlo a predsa ... „V poriadku, v poriadku." prekrížim ruky na hrudi a z periférneho videnia môžem vidieť ako sa Jana potmehúcky smeje. Zavriem oči. „Nebojuješ ale fér. Moja sebaobrana nie je vytvorená pre výrazy ako tieto."

Jana sa zasmeje. Keby nebola moja budúca svokra, hodím na ňu vražedný pohľad. 

Skvelé teraz aj moja budúca svokra vie, že som mäkkýš pre jej dcéru.

„Mami nesmej sa! A ty Oli prosím nepodvádzaj. Budem hneď naspäť." s obrovskou námahou sa rozhodnem splniť jej požiadavky. Ani nie pár sekúnd a je späť. „Môžeš sa už pozrieť."

Keď veľmi opatrne otvorím oči, napoly čakajúc, že mi niečo padne do tváre, stretnem sa s tým najškaredšou tortou, akú som kedy videl. Je nalomená a padá do jednej strany, na plnke je možné vidieť odtlačky prstov a to len na miestach kde nie je úplne roztopená. Kopa malých sviečok, predpokladám, že dvadsaťpäť kusov, je nerovnomerne rozmiestnená po jej povrchu. Tie, ktoré jej nevošli hore, sú dokonca popichané po bokoch. Nápis 'všetko najlepšie' je roztečený a takmer nečitateľný.

Je to hrôza, ale i napriek tomu to prinesie do mojich očí trápne slzy. Je to už veľmi dávno od kedy som mal poriadne narodeniny, od kedy si niekto dal toľko námahy.

Nemôžem povedať, že to nie je aj moja vina. Vzťahy s otcom sú aké sú. 

Som pekár, cukrár a dokonca aj moja mama, ktorá nevie piecť, mi upiekla krajšiu vec, ale na tom teraz vôbec nezáleží. Odkašlem si. „To si spravila sama, pre mňa?"

„Samozrejme." usmeje sa jeden z jej obrovských úsmevov, ktoré rozžiaria miestnosť. Na jej líci je viditeľný chýbajúci krém. „Ale musím uznať, že jesť tortu je ľahšie ako ju piecť. Ale sľubujem ti, že stále chutí dobre. Tvoj obľúbený malinový krém."

„Nechcela žiadnu pomoc." zasmeje sa do teraz veľmi tichá Jana. Dokonca aj hľadá potvrdenie o tom, že som jasne a zreteľne počul, že s tým nemá nič dočinenia. 

Pozriem sa na ňu a zahryznem sa do pery, len aby som nevybuchol smiechom.

Som si istý, že kedy som jej dcére teraz vložil jazyk do úst, chutila by ako maliny. Stavil by som na to všetky svoje peniaze. Nie je šanca, že odolala chutnaniu každú možnosť kedy sa jej naskytla.

„Ďakujem ti láska. Vyzerá to... chutne."

Lili ma lakťom hravo udrie medzi rebrá. „No tak poď, sfúkni sviečky, s mamkou ti zatiaľ zaspievame Všetko najlepšie. Ale nezabudni si niečo želať!" je taká nadšená, že jej nedokážem ani za svet povedať nie a pokaziť radosť.