Právo na šťastie |Max Verstappen|

4

„Šťastie ľudí spája a nešťastie ich preveruje." - Autor neznámy

Nastal pondelok, povinnosti ma neobchádzali a znovu som skočila do rozvrhu, ktorý pre mňa pripravili rodiča. Dnes bol sviatok ako matka avizovala pred pár dňami čakajú ma promenáda po parku v sprievode stráží. Mňa, nie ich. Mňa obyčajného dievčaťa, ktoré je pomenované princezná. Ľud sa zaujíma o kráľovnú a kráľa nie o ich dcéru, ktorá má k moci ďaleko. Cez to všetko som to ja, ktorá plný kráľovské povinnosti. Odôvodnenie? S úsmevom na tvári mi obaja rodičia povedia aby som si zvykala na to čo ma čaká.

Mala som pripravený svoj pestrý komplet, presne žlto oranžový, ktorý sa vymykal všetkým kráľovským dress kódom ale odmietam sa obliekať ako sto ročná žena bez vkusu. Doma som si musela dupnúť nohou a pohádať sa s rodičmi aby mi aspoň oblečenie povolili aké chcem. Stálo ma to veľa ale nakoniec som pristúpila na ich dohodu. Mám pri sebe človeka, ktorý mi schvaľuje oblečenie, vďaka za to, že je to typ ako ja. Dievča, ktoré chápe, že som mladá a potrebujem vyzerať a pôsobiť ako mladé dievča.

Vlasy, make - up hotové, stačí sa len obliecť a hotovo. Môžem vojsť medzi supy, ktoré si na mňa už brúsia vonku zuby. Všetci Angličania milujú našu kráľovskú rodinu, presnejšie otca a matku. Ja som ešte nepochopená mladá ženská, ktorá im má raz vládnuť a toho sa obávajú ako čert kríža. Mladá krv chce vládnuť v dvadsiatom prvom storočí a to ich desí. Zmeny ktoré môžu nastať ich desia. Doteraz sa vládlo podľa minulosti, ale v tej už dlho nežijeme.

"Princezná Diana môžeme vyraziť? Všetci čakajú len na vás." poznamenal Leo, ktorý stál celú dobu mojich úprav v mojej izbe. Chudák musel počúvať babské reči.

"Počkať ako to len hovorí moja mama?" šmátrala som v pamäti ale onedlho som na to prišla.

"Všetci prišli priskoro, nie ja neskoro." vycerila som na neho svoje zuby v úsmevu, nad ktorým pokrútil hlavou. Poväčšine všade meškám, nie z mojej viny. Tak, dobre možno aj ja mám na tom podiel. Pri rozprávaní stratím pojem o čase. Ester, moja módna poradkyňa ma vypočuje, ja zase ju a za tie roky sme sa stali priateľkami. Vždy keď môžem ju beriem všade so sebou. Bez nej nejdem na žiadnu dovolenku.

Teraz som vo všetkom sama. Prechádzku a rozprávanie s ľuďmi musím zvládnuť sama. Je to nová tradícia, ktorú zaviedla moja matka, ona ju absolvovala raz. Odvtedy ju už tri roky po sebe absolvujem ja. Milujem rozprávanie s ľuďmi ale táto povinnosť nemá byť na mne. Ja nie som tá, ktorá o všetkom rozhoduje. Rodičia si ma nevypočujú, nevedia čo im chýba čo by chceli zmeniť. Potom je zlé svetlo vrhané na mňa. Predsa len sama princezná chodí a pýta sa ľudí v čom pomôcť ale nedokáže to zabezpečiť lebo je len rozmaznaná fiflena. To sa o mne rozpráva. Vlastný ľud ma neznáša kvôli rodičom. Snažím sa s nimi rozprávať, rodičom zvestujem všetko čo sa dozviem ale nič neurobia pre zmenu. Nepomôžu svoju ľudu. Štve ma to, poväčšine peniaze, ktoré mesačne dostávam tak polovinu darujem do detského domova, kde pravidelne chodím každé Vianoce a keď sa mi podarí aj mimo nich. Čo sú pre mňa peniaze, keď nimi nemôžem pomáhať viacerým ľuďom? Stále sú to peniaze od nich, z daní.

Prekvapivo slnečný deň v Londýne. Prechádzala som uličkami bez očí mojich rodičov na mne. Cítila som sa voľná. Nedýchali mi na krk. Leo a Dimitrij kráčali vedľa mňa, len to mi pripomínalo, že som tu pre splnenie svojej úlohy. Ak by bolo na mne zastavila som sa pri stánku s praclíkmi, zmrzlinou a jednoznačne by som zašla na dobrú kávu. Jesť mimo paláca mám povolené len v určitých reštauráciách, jedlo ktoré sa predáva na ulici je pre mňa zakázané. Raz som si jedno dala, otec ma prinútil vyvracať ho ako som prišla domov. Stál nado mnou trištvrte hodiny čo som to nedokázala.