Morská panna s červenými vlasmi DOKONČENÉ

Pod vlnami

Moja myseľ sa snažila upokojiť, ale nešlo to.Ten hnev vo mne tak rýchlo plynul, že slovo stačí to nezastaví. Stále ten istý hlas som mala v hlave. Ona ma oklamala. Prečo mi nepovedala pravdu? Kládla som si otázku, no žiadna odpovedať sa nenašla.
Sadla som si na zem a pozerala do blba.
Mala som chuť kričať. Klamstvo od babky som nedokázala zniesť. Vstala som zo zeme a hrabala som na stole. Zobrala som uhliky, ceruzku, gumu a fotku malého dievčatka. Z opretých výkresov o stenu som vzala jeden. Vedela som, že na hnev mi pomôže len kreslenie. Jediná vec ktorá ma vedela upokojiť. Pri tom tichu som vnímala len ťahy, ktoré som robila ceruzkou na výkrese. Ticho prerušilo klopanie na dvere. Striaslo ma. Bola to veľká ozvena do ticha. Ozval sa mamin hlas.
,, Čo sa to stalo? Otvor dvere a vysvetli mi to."
Nemala som chuť niečo vysvetľovať, ale predsa som vstala od plátna a otvorila dvere. Mama tam stala s pohľadom na mňa. Vošla dnu a posadila sa na posteľ. Ukázala prstom na posteľ aby som sa posadila vedľa nej. So slabým krokom som si sadla na posteľ.
Chytila ma za ruku. ,, Čo sa stalo?"

Pozrela som sa na ňu. ,, No, vieš... "
Ako som začala do očí sa mi tlačila slza. Uhla som pohľadom. Pokračovala som.
,, Babka ma sklamala, oklamala. Klamala mi a to ma nahnevalo a zároveň sklamalo."

,, S čím ťa oklamala?"

,, To ti nemôžem povedať. Neverila by si mi."

,, Povedz mi to." Nedala sa odradiť mama.

,, Nemôžem. "

,, Lara, povedz mi to."

,, Som morská panna."  Vrhla som na ňu.

Začala sa smiať. Prešlo ju to. ,, Čože?"

,, Je to pravda. Vedela som, že mi nebudeš veriť. "

,, Nie Lara, to si nemyslím."

,, Čože? Nemyslíš?" Nechápala som.

,, Teraz to všetko do seba zapadá. Prečo číta všetky tie knihy a všetky tie mušle."
Mrmlala si mama pre seba.
,, Ako to, že si morská panna?"
Mame som všetko povedala aj o tom čo mi povedala babka aj o Tányí. Mama na mňa pozerala s úžasom v tvári.

,, Neviem, čo mám povedať. Nechaj ma to vstrebať."

,, Mami, len to nikomu nehovor, ani otcovi." Poznamenala som.

,, Podľa mňa stačí keď som ja v šoku, nie to ešte aj tvoj otec." Mama sa postavila z postele a odišla z izby. Chápala som jej reakciu. Ja by som bola taká istá.

Už som v sebe nemala žiadny hnev. Ani ma nebavilo byť v izbe. Išla som preto do kuchyne. Babka si ma všimla a jej kroky smerovali ku mne.

,, Mrzí ma, že som ti ublížila." Babka jemne povedala.

,, Prečo si mi o tom nepovedala?"

,, Chcela som počkať na správny čas. Viem, mala som ti to povedať. Bolo to nefér."

,, Nepovieš mi o tom teraz?"

,, Čo by si chcela vedieť?" Opýtala sa.

,, Všetko. Ako, že si morská panna?"

Babka sa zamyslela.
,, Keď som mala šesť rokov, išla som k moru. Videla som tam niečo zaujímavé.
Keď som prišla bližšie, ucítila som dotyk vody. Prišlo ku mne niečo, čo mi pripomínalo rybu. Ale keď to bolo bližšie,  vyzeralo to, ako morská panna. Podala mi ruku. A ja jej. Ruku mi stisla, a s niečím, čo vyzeralo ako mušľa, má porezala. S výkrikom som utekala domov. Bývali sme pri pláži. O niekoľko dní som mala príznaky , ako ty. Len to trvalo dlhšie ako tebe. Bola som morská panna. Neskôr som sa dozvedela, že moja mama bola morská panna. Nikdy mi nepovedala, ako je to možné, že rodená morská panna môže byť človekom. Bolo to určite veľkým tajomstvom. Len kvôli tomu, že bola morská panna, som sa aj ja stala morskou pannou. Preto si aj ty morskou pannou. Len kvôli tomu, že máme ľudskú krv a morskú krv. Okrem nás to v rodine nikto iný nemá."