Ľahla som si opäť na gauč a pokračovali sme v pozeraní rozprávok s kávou v ruke, keď sa Majky ozval: "Tak čo? Kedy ideme na ten zimák?"
-"Mmm, neviem. O čo vlastne ide ? Lebo ... asi si niečo nepamätám, hih. "
"Hahahah, nooo rozprával som sa s chalanmi a boli by radi, ak by si začala fotiť ich zápasy..." povedal s menšou pauzou. " Videli nejaké tvoje fotky a dosť sa im páčili! Chceli by sa o tom s tebou porozprávať, preto navrhli, aby sme sa stretli dnes na zimáku. Máme im dať iba vedieť kedy. Ak teda chceš."
Asi sa mi vážne sníva. Toto som vôbec nečakala, no ... je tu jeden háčik.
-" Wow! No... myslím, že tu bude jeden háčik. Vieš, že sa sťahujeme... A .. tým pádom to bude ťažké, ak nie nemožné... fotiť ich zápasy." povedala som už s menším smútkom v hlase. Od Piatku som o tom nehovorila. Ani som vlastne nechcela... Nechcela som hovoriť o svojom odchode. Nie teraz, keď som spoznala celý náš hokejový tím.
"Viem Lar... no možno tento krok prinúti vašich ostať. Ešte aspoň na nejakú chvíľu......Tak čo ? Pôjdeš to skúsiť?"
-"Samozrejme, že áno. Len si nie som istá, čo na to povedia naši, ak by to klaplo. Tak veľmi chcú odtiaľto odísť... "
Majky si prisadol ku mne a objal ma. Ponorila som sa do jeho hrejivého objatia a poďakovala tým vyšším veciam, či Bohu, že mi dal do života osobu, akou je on.
"Ešte si chvíľu oddýchneme a po obede môžeme vyraziť, čo ty na to ?" na otázku som iba kývla na súhlas a upriamila pozornosť na akúsi rodinnú komédiu, ktorá medzičasom začala.
.........................................
Po pár preležaných hodinách pred telkou a prerozprávaných slov s mojimi rodičmi o v podstate somarinách, som sa šla upraviť. Prezliekla som sa zo nových vecí a moje kroky klasicky viedli do kúpeľne. Majky zatiaľ viedol jeden z tých nudných rozhovorov o softvéroch s mojim ocinom. Keď som bola hotová, šla som si už iba pre svoju mikinu, Brettove sako, kabelku a mobil. Pozrela som , či mi náhodou niekto nevolal alebo nepísal (dúfala som, že nie, pretože ma chytajú panické záchvaty, keď mám telefonovať s niekým cudzím), no našťastie tam nič nebolo. Prišla som do obývačky, kde som prerušila nejakú "veľmi zaujímavú" debatu. Rozlúčili sme sa s mojimi rodičmi a šli na to úžasné miesto.
Adamove auto už stálo na parkovisku. Bolo tu dokonca asi ďalších 15 áut. Nie som si vedomá toho, že by dnes mali mať chalani tréning. Teda... Bolo by troška hlúpe mať tréning hneď na druhý deň po zápase a "ťažkom" večeri alebo sa mýlim ?
Dvere na štadión boli prekvapivo otvorené, tak sme vošli. Hneď od dverí bolo počuť hluk zo šatne, takže sme presne vedeli, kde sa chalani práve nachádzajú. Pred šatňou som Majkymu podala sako, aby ho odniesol Brettovi. Nechcela som tam ísť. Predsa len... je to pánska šatňa. Nikdy si nemôžete byť istí, čo tam vaše oči uvidia. Nemusela som ani dlho čakať pred šatňou, pretože po pár minútach sa zjavila Majkyho hlava vo dverách.
"Chalani chcú, aby si si k nám prišla sadnúť, na striedačke je zima. Neboj, tréning dnes nemajú, takže sa tam nedeje nič nekalé." povedal už so smiechom v hlase.
Rozhodla som sa teda vstúpiť.
-"Ahojteeeee." pozdravila som chalanov a rozhliadla som sa po šatni. Ešte nikdy som v tejto šatni nebola. Je to tu fakt čisté a až na ten puch tu aj celkom vonia. Chalani sa mi odzdravili a Adam mi ukázal, kam sa môžem zložiť. Bolo to práve jeho miesto, poďakovala som mu za toto milé gesto a posadila sa.
Brett mi stihol v tom hluku poďakovať za sako. Len som sa naň usmiala a nemo povedala "Nemáš za čo. Ja ďakujem!"
Chalani sa práve bavili o včerajšom zápase. Lukáš práve ukazoval, ako ho bodycheck-oval zvolenský hráč. veru hovorím vám, ak by ste videli tie kotúle, ktoré Luky predvádzal... Taktiež by ste sa tak dobre zasmiali, ako my. Stálo to za všetky drobné. Ten seriózny pohľad, keď sa snažil opísať, čo videl alebo lepši povedané... nevidel, bol dosť komický. Hovorím vám... bola to jedna veľká komédia. Chalani si z neho neskôr začali robiť srandu a napodobňovať ho. Tentoraz sa už s nami smial aj Luky a skonštatoval, že ten pohľad musel byť fakt zábavný.
ESTÁS LEYENDO
S láskou tvoj hokejista.
FanficKláre sa život otočí o 180°. Stredná škola jej bráni v plnení jej snov, až kým neobjaví hokej. Spočiatku iba hanblivá fanúšička Popradských kamzíkov. Podarí sa jej splniť si sen ? Čo pre to bude musieť urobiť a čoho sa bude musieť vzdať ?