Tiene Temnoty

1. Kapitola - Prvý pohľad do neznáma

,,Lahodné jablká len za polovičnú cenu! Čerstvo zberané z domáceho sadu! Len dnes ich za polovičnú cenu získate viac, než cez iné dni!"

,,Ručne dekorované a tvorené taniere z vypálenej hliny! Dva za cenu jedného!"

Pomalými krokmi som sa vláčila skrz dlhšiu uličku preplnenú ľuďmi. Množstvom ľudí, ktorí sa snažili zarobiť čo i len jedného zlata alebo striebra. Ulička bola úzka, po jej stenách boli rôzne stánky so všemožným obsahom. Samozrejme, v tejto časti sa nachádzali len tie legálne. Zvyšné príslušenstvo sa nachádzalo v iných uličkách Podzemia - tých temnejších, zaprášenejších, jednoducho nepekných.

,,Mladá slečna, nekúpili by ste si zopár teplých ponožiek na zimu?"

Staršia žena ma chytila za rukáv tmavej mikiny, čím ma zastavila v chôdzi. Pozrela som sa na ňu s podvihnutým obočím a zrakom padla na jej skromný menší stánok. Naozaj predávala to, čo vravela. Pomaly sa blížila jeseň, počasie začínalo byť pochmúrnejšie a zopár pestrofarebných ponožiek by určite niekomu zlepšilo deň.

,,Prepáčte, nemám pri sebe žiadne zlaté," s tichým ospravedlnením som sa bez ďalšieho slova vopchala do hŕstky ľudí idúcich jedným smerom. Každý sa cez každého pretláčal. Z jednej strany som počula nadávky, z druhej nariekanie a spomedzi to všetko výkriky a prosby predávajúcich.

Pridala som do kroku. Nechcela som sa tu tlačiť ani o sekundu dlhšie. Tým, že som zrýchlila, som do okoloidúcich vrážala celý čas. Ignorovala som ich nadávky mojím smerom, ako som pred sebou videla únik z tohto bludiska. Odbočila som do pravej uličky, ktorá bola ešte tmavšia ako tie ostatné.

Nikto tu však nebol.

S výdychom som zašla do uličky, ktorá veľmi nepekne zapáchala. Po jej bokoch boli otvorené, polorozpadnuté odpadkové koše. Po pár krokoch, okolo mňa prebehla malá myš, za doprovodu svojho piskľavého hlasu. Prekvapene som sebou trhla, keď mi prešla priamo pod nohami. Robila mi tu na chvíľu jedinú spoločnosť, za čo som bola vďačná. Nemohla som si dovoliť, aby ma niekto videl. Aké by z toho len boli problémy?

Na konci uličky, ktorá sa ukázala slepou bol na jednej zo stien pripevnený starší už hrdzavejúci rebrík. Jeho začiatok chyboval, podobne ako väčšina políčok, po ktorých by sa dalo rýchlejšie vyliezť. Z úst mi vyšiel povzdych. Len mi to pridáva viac zbytočnej práce. ,,Prečo som sa na to vôbec dala?" potichu som si zanadávala popod nos a rukami sa natiahla za rebríkom. 

Zachytila som sa o jeho kovové oplotenie. Pomaly som sa postavila na drevenú krabicu, ktorá sa nachádzala priamo pod ním. Skrčila som nohy a pripravovala sa na prudké odrazenie. Hneď ako moje nohy vyleteli do vzduchu, rukami som sa pevne uchopila tela rebríku. Nohy sa mi oň podarilo taktiež uchytiť. Vďaka slabšiemu vetru mi do očí vošli pramene vlasov, ktoré som si hlbokým výdychom odfúkla z dozoru. 

Pomaly som pokračovala vo svojom nepravidelnom šplhaní. Niekedy som sa musela znova odraziť od samotnej tehlovej steny, niekedy mi sotva ruka dosiahla vyššieho uchopenia. Chvalabohu, že som ako dieťa vždy liezla po preliezkach, ktoré pre mňa predstavovali susedné oplotenia alebo staré opustené budovy. 

,,Nenávidím to..." zakliala som popod nos, keď sa mi pravá ruka šmykla z jednej časti rebríku. Ihneď som vložila všetku síl do nôh, aby mi pomohli udržať ako-takú rovnováhu, kým nenájdem iný bod, ktorého sa chytiť. Obzrela som sa okolo seba a nad seba - zo steny vyčnievala jedna z tehiel. Natiahla som sa za ňou pravou rukou, musela som sa dokonca o kúsok vyšvihnúť dohora. Našťastie sa mi podarilo zachytiť vytŕčajúcej tehly a moje šplhanie bolo slušne zachránené.

Bez problémov som zdolala zvyšok rebríka, čím som sa dostala na strechu jednej z budov. Vietor fúkal silnejšie, vlasy mi lietali do všetkých svetových strán. Čo však zachytilo moju pozornosť bola silueta postavy, vzdialená len pár metrov odo mňa. Začala sa ku mne pomaly približovať, spoločne aj s ďalšími dvoma, ktoré sa mi neskôr podarilo zachytiť.

Usmiala som sa akonáhle som rozoznala obrysy všetkých troch osôb smerujúcich ku mne.

,,To  ti to trvalo, sestrička," s odfrknutím ku mne prehovoril ten najvyšší z partie troch chalanov - môj starší brat Olen. Rukami si prešiel po hnedých rozstrapatených vlasoch a následne ich vsunul do vreciek svojej čiernej koženej bundy. Usmieval sa na mňa, no stále mal v očiach svoj klasický šibalský lúč. 

,,Nemôžem za to, že si mi vybral cestu sem takúto náročnú. Ten rebrík by ste mohli aspoň opraviť, keď po ňom mienite stále liezť," založila som si ruky na prsiach, čím sa mi dostalo smiechu od zvyšných dvoch chlapcov, ktorí stáli po Olenovej strane. Jeho najlepší priatelia - Samuel a Izarel. Veľmi som sa s nimi nerozprávala, nemali ma od poslednej udalosti s horiacimi petardami veľmi v láske.

,,Iná cesta sem ani nie je. Len odtiaľto máš skvelý výhľad," mykol Izarel ramenami. Krátko som ho prešla pohľadom. Sprvu vyzeral ako zlatíčko - zlatisté vlasy a tvár ako malé dieťa. Kto by však tušil, že ten má z nich troch tie najdivokejšie nápady? 

,,Nie si zvedavá, ako vyzerá tvoja budúca škola?" namieril na mňa otázku tentokrát Olen a podišiel bližšie ku mne. Mal pravdu. Išla som sem, na toto miesto, len kvôli tomu, aby som zistila vzhľad môjho budúceho domova na zopár mesiacov. Možno aj na pár rokov. Nikto z nás totižto veľmi nevedel, ako vyzerá Akadémia Svetla a Tieňov zblízka. Fotografie tomu veľmi nepomáhali, keďže sa média o nej snažili rozprávať čo najmenej. Kráľ z akéhosi dôvodu nechcel, aby bola až tak známa.

Podišla som zopár krokov vpred, na čo Olen reagoval len tichším smiechom. Sám sa vydal dopredu, na druhú stranu budovy. Potichu som ho nasledovala. Cítila som však na sebe nepríjemný pohľad. Samuel ma veľmi nepekne prebodával pohľadom - stále mal so mnou problém, aj keď som sa mu tisíckrát ospravedlňovala. Nikdy mi neodpustí to, ako som jednu z horiach petárd omylom hodila do jeho obľúbených topánok. 

Myslela som si, že cesta ku okraju budovy bude viacej náročná. No prešla som ju ešte rýchlejšie, než trhovú ulicu plnú ľudí. Všetci štyria sme sa zastavili pri menšom kamennom múriku, ktorý hraničil s druhou budovou a drobnou tmavou priepasťou medzi nimi. 

Pozdvihla som hlavu vyššie. Do očí mi padol nečakaný výjav. Bolo to určite desiatok metrov, no vďaka nízkej oblačnosti to bolo vidieť až príliš zreteľne. Videla som vysoké pozlatené brány, ktoré naznačovali hranicu medzi dvoma mestami. Medzi našim Podsvetím a hlavným mestom Kerein. Za nimi boli vysoké budovy, vyzerali honosne s nádychom starej gréckej a gotickej architektúry. Čím vyššie som pozerala, tým viac som sa blížila k jedinému vrchu, ktorý sa nachádzal v okolí niekoľko stoviek kilometrov. Samotné kráľovské sídlo žiarilo z diaľky ako veľké Slnko. Bola to pravda, že bolo z čistého mramoru a nevyčísliteľne drahého zlata?

,,Kde je?" zvedavo som sa opýtala chlapcov po mojich stranách. Vážne som chcela vidieť ako vyzerá, no zatiaľ ani jedna z budov, na ktorú som dokázala vidieť nevyzerala, ako vzdelávací inštitút. Olen ma chytil za bradu a pootočil hlavu o pár stupňov do pravej strany, kým druhou rukou poukazoval do diaľky.

,,Tam." Ústa sa mi otvorili v nemom úžase. Vysoká a mohutná budova, ktorá bola rozdelená na dva krídla - jedno z nich bolo čisto čierne, zasadené v tmavších oblakoch. Druhé bolo zase žiarivo biele, priamo nad paprskami samotného Slnka. Obidva tieto krídla sa postupne do seba zmiešavali. Akoby chceli dosiahnuť nejakú nedocieliteľnú symbiózu, či zjednotenie. 

Čím dlhšie som sa však na akadémiu pozerala, tým viac som začínala cítiť nepríjemný pocit v žalúdku. Nepríjemné mravčenie sa pomaly dostávalo do končatín môjho tela. Bol to len zlý pocit alebo znamenie?