Tiene Temnoty

2. Kapitola - Qryllyjské stráže

,,Čo si o nej myslíš?" opýtal sa ma Olen nakláňajúc sa hlavou bližšie k mojej osobe. Ostrým pohľadom som skúmala vzhľad celej budovy. Nepríjemný pocit v žalúdku ma však stále neopúšťal. Cítila som sa divne. Bruškami prstov mi prešlo nepríjemné mravčenie, ktoré sa následne šírilo ku zvyšku tela. Mierne mnou zatriaslo, na čo som sa mohla s ľahkosťou vyhovoriť chladnejším vetrom, ktorý bol v tejto výške prakticky neustále.

Všetci traja zrejme čakali na môj názor, na ktorý som sa snažila sama prísť. Hrabala som mysli, až kým zo mňa nevyšla prostá odpoveď: ,,Vyzerá dosť zaujímavo."

Olen sa len pousmial, čo po ňom zopakovali aj jeho najlepší kamaráti.

,,Mysleli sme to," oboznámil ma Olen akonáhle odo mňa odstúpil pár krokov vzad. S Olenom sme dvojčatá, s pár sekundovým rozdielom, čo znamená, že obidvaja ideme na túto školu prvýkrát. Medzitým, čo Samuel a Izarel chodia o pár ročníkov vyššie. Prešli už dva roky od znovuotvorenia akadémie a oni boli medzi prvými, ktorí školu okúsili v jej celej začiatočnej kráse. Veľa nám o nej však nerozprávali, vždy sa na niektoré otázky vyhovorili s tým, že to nie je podstatné, alebo že sa na tej škole nič také nedeje. S Olenom sme v tom vždy videli háčik a o pár hodín budeme mať možnosť sa ho zachytiť.

Chvíľu sme sa rozprávali, kým nezačalo slnko zapadať za obzor a na oblohe sa nezačali ukazovať prvé hviezdy. To bolo prosté znamenie - čas odchodu sa blížil a my by sme so svojimi zadkami mali už dávno sedieť doma. Nikomu z nás sa však nechcelo. Smiali sme sa a zrejme si s Olenom užívali aj posledné minúty čírej slobody pred vzdelaním.

,,Mali by sme už ísť," ramenom som drgla do Olena, ktorý postával vedľa mojej pravice. Ten svoj zvonivý smiech zastavil a pozrel sa na mňa s hravými iskierkami v očiach. Kývol s nemým súhlasom hlavou a s rozlúčením s Izarelom a Samuelom sme sa snažili zísť dole z budovy - áno, tým istým rebríkom.

,,Vidíš? Je to hračka," so žmurknutím na mňa zazrel Olen, akonáhle zoskočil z rebríka na zem a hneď za ním som nasledovala ja. Prekrútila som nad jeho poznámkou očami a zamumlala si popod nos niekoľko poznámok, medzi nimi aj klasické určite, keď sa z neho ide dole tak ľahko.

Tichými krokmi sme vychádzali z tmavej uličky. Hodlala som z nej výjsť, kým mi Olenova ruka nepristála na hrudi a tak ma donútila sa zastaviť. S tichým pšt mi doslova zakázal, aby zo mňa vyšla akákoľvek otázka.  Pozrela som sa na neho s nadvihnutým obočím, až kým som si nevšimla príčinu nášho zastavenia.

Priamo na pravej strane od uličky, v ktorej sme sa nachádzali som počula hrndžanie kovu a tiché cudzie hlasy. Neznamenalo to nič iné, než len jedno a to Qryllyjské stráže. Čo však robili v tejto časti mesta? Pri prebratí študentov z Podsvetia do akadémie bola jasná dohoda - stráže nesmeli vstúpiť na naše územie, ale prevziať nás u Brány.

Od prekvapenia a strachu, že by nás tu mohli nájsť, sme si s Olenom vymenili krátke pohľady. Chytili sme sa za ruky a stiskli ich vo svojom zovretí. Z ich vnútra začali vychádzať pramene tieňov, čiernočiernej hmlovej hmoty, ktorá nás obidvoch dostatočne zakryla na to, aby sme splynuli s temnotou uličky. Akoby sa naše vlastné telá premenili na tiene s priezračnou viditeľnosťou skrz ne samotné.

Cítila som, ako mi telom pulzuje neznáma energia. S tichším nadýchnutím som zatvorila oči, aby som energiu mala pri sebe bližšie. Počula som, ako ma volá. Naťahuje ku mne svoje ruky. Sama som sa za ňou chcela natiahnuť, poprepletať sa s jej vnútrom. Niečo mi v tom však bránilo. Niečo hrubé a neviditeľné.

Akonáhle okolo nás stráže prechádzali, Olen do mňa mykol svojím ramenom, čo ma prinútilo vrátiť sa do reality. Nastražila som uši, aby som zachytila aspoň kúsok ich konverzácie.

,,Už sa nemôžem dočkať na to, až tie temné decká budú behať našimi ulicami," preniesol jeden z nich vo vyzlatenej zbroji a zlatým nalešteným mečom v ruke.

,,Ani nehovor, mojej dcére minulý rok jeden  takmer ublížil."

,,Mali by nám otročiť, tak ako to bolo vždy. Kráľ musel asi vážne ochorieť, keď si myslel, že toto bude dobrý nápad," zasmial sa jeden z nich, na čo mu niekto znova pritakal. Následovaní smiechom zmizli z nášho dohľadu v jednej z ďalších uličiek.

Hneď, ako ich už nebolo vidieť ani počuť, sa spojenie naších rúk zrušilo a s nimi aj samotné tiene, ktoré nás pred strážmi dostatočne kryli. Ona energia sa ma pomaly púšťala, spoločne s príležitosťou sa s ňou spojiť. S Olenom sme sa pozreli na seba, s neistotou v očiach.

,,Stále si myslia, že sme otroci, Olen," zašepkala som tichým hlasom. Sklonila som hlavu k zemi, na svoje zašpinené tenisky. Cítila som sa vážne sklamaná, že si to o nás niektorí stále mysleli. Váčšina z nás Temnonoscov stále slúžilo, ale tentokrát už len formou povolania, z ktorého mali aj nejaký zárobok.

Na ramenách som ucítila dotyk rúk, ktoré sa následne obmotali okolo môjho drobného tela. Olen si ma pritisol k sebe bližšie do objatia, prechádzajúc ladne rukou po mojej chrbtici.

,,Tak im musíme ukázať, že už nimi nie sme," prehodil, s hlavou zaborenou v mojich ryšavých vlasoch. Hlavu som si oprela o jeho rameno, vťahujúc do seba jeho jedinečnú vôňu vanilkového sprchového gélu.

,,Ale ako?" zamrmlala som a s tichším povzdychom si o neho obmotala svoje ruky, zosilňujúc naše objatie. Olen ho však prerušil, rukami ma pevne chytil za ramená, odťahujúc ma od seba. Nútil ma takto pozrieť sa priamo do jeho tváre, z ktorej sršal číry hnev.

,,Vždy im musíš ukázať svoju silu, pretože ak zistia tvoje slabiny, vždy ťa budú vidieť ako v dávnej histórii. Ako slabú, bezbrannú a chudobnú a takýto my už predsa nie sme, však?" prstami ma chytil za bradu, zdvíhajúc tým môj zrak. Pozerala som sa mu priamo do zelenkastých očí, ktoré máme úplne rovnaké.

Tvár sa mi spevnila, akonáhle sa na nej ukázalo zamračenie. Snažila som sa zdieľať Olenove emócie a myšlienky. Mal pravdu. Nikdy, za žiadnych okolností nemôžem ukázať na akadémií svoje slabiny. Musím byť silná, aby som niečo vo svojej budúcnosti dokázala, musím im ukázať, kto je tu pravý vládca a pán.

Jasne som prikývla hlavou, na čo sa Olenovi na tvári roztiahol široký úškrnok. Odstúpil odo mňa pár krokov a vyšiel z tmavej uličky, v ktorej sme doteraz obidvaja stáli. Natiahol ku mne pravú ruku, popohnávajúc ma do kroku.

,,Poďme, za hodinku odchádzame a určite nechceš znova prechádzať matkinými monológmi o tom, ako vždy chodíme na všetko neskoro," s tichým smiechom som jeho ruku prijala.

,,A ešte s tým, ako to máme po otcovi, pretože ona bola vždy všade aj desať minút pred začiatkom," dodala som, na čo mi ako odpoveďou prišiel Olenov zvonivý smiech. Pozerala som sa na neho so širokým úsmevom na tvári, medzitým čo on mal uprený pohľad pred nás.

,,Presne ako vravíš, Addy."