Právo na šťastie |Max Verstappen|

7

„Šťastie je nič iné ako zvyk a dôsledok pozitívneho myslenia." - Autor neznámy

Úprimne som sa po dlhej dobe na niečo tešila. Nevedela som sa obsedieť na jednom mieste, kontrolovala som hodiny ale čas akoby rezignoval a išiel pomalšie. Bola som nadšená, že ma čaká niečo iné, nové a nepoznané. Ak by som Maxa nemala možnosť spoznať mávla by som nad ním rukou a išla by som ďalej. On ma ale dokáže prekvapovať minútou čo minútou. Vyzerá zastrašujúco, hlavne keď je nahnevaný ale inak je krotký ako malé levíča, ktoré hľadá svoju matku. Má na tvári masku neprekonateľného, neohrozeného ale pri mne ju dá dole a je z neho chlap s citmi.

Obliekla som si čierne rifle, čierne tielko a na to som hodila čiernu ľahkú bundu, pretože pofukoval vonku studenší vietor. Vlasy som si dala do nízkeho copu a na hlavu som si nasadila čiernu šiltovku. Na nohy som si obula pohodlné čierne nike tenisky. Cítila som sa ako iný človek. Pozerala som sa do zrkadla a videla som v ňom dievča, ktoré si oblieklo čo chcelo a cíti sa v tom komfortne.

"Kam si sa vybrala?" bola som na ceste neviditeľne opustiť palác čo sa mi to tejto chvíle darilo. Zastavila som sa v chôdzi, pomaly som sa otočila s úsmevom na perách na Lea, ktorý mal ruky prekrížené cez prsia, pozeral na mňa podozrivo a čakal na moju odpoveď.

"Idem sa iba prejsť do záhrady." trepnem prvé čo ma napadne. Nadvihne obočie, hlavu nakloní na bok.

"Vážne?" spýta sa ma ironicky. "Nenavštívil ťa náhodou nemec?" zamračila som sa, kým mi doplo ako to myslel  ubehlo pár sekúnd.

"Diana záhrada je opačným smerom čo vieš takže klamať môžeš svojich rodičov. Ja ťa mám na starosti, kam máš teda namierené?" dožadoval sa odpovedi. Po mojom včerajšom výlete do detského domova mi prehováral do duše, že nemám tráviť čas s Maxom, lebo mi to neprospeje. Chce ma len obalamutiť, dostať do postele a bla bla bla. Reči hodné spisovateľa do romantickej knihy.

"Mám namierené von. Chcem sa prejsť, premýšľať o živote." klamem až sa mi z uší práši. Lea mám rada, veľmi ale povedať mu pravdu by ma stálo hodinové prednášanie.

"Takže nejdeš s tým Milanom hej?" spravil krok ku mne, čím som ja urobila krok dozadu. Pretočila som nad zlým menom len oči. Leo sa rozhodol, že ho nebude volať max ale všemožne inými menami začínajúcimi na M.

"Nie je ťa do toho absolútne nič." vyhlásim s tým, že sa otočím na päte a idem svojou cestou. On mal iný plán. Mala som ho za chrbtom po celú dobu. Nespustil zo mňa oči a krok držal s tým mojím. Prudko som sa na neho otočila a moje dlaň sa stretla s jeho pevnou hruďou.

"Nejdeš so mnou. Nebudeš ma sledovať. Tam sa zatvor do svojej izby a ticho spi. Do večera som späť." dôrazne mu poviem každé slovo aby to pochopil.

"Jasne a teba niekto zavraždí a  mňa verejne popravia no to isto." namietal.

"Leo ty máš život, ak ma nestrážiš chodíš si po uliciach, si slobodný ale ja som zatvorená v tomto paláci, ktorý z duše neznášam. Konečne mám možnosť nachvíľu vypadnúť, žiť iný život a ty mi v tom brániš. Kamarát by ma podporil, nezabraňoval by mi v rozlete. Mám to chápať tak, že nie sme kamaráti?" naklonila som hlavu na bok. Zahrala som na citlivú strunku a vedela som, že to zabralo, keď sa napol, srdce mu začalo biť rýchlejšie a obočie sa mu stretalo v strede od mračenia.

"Už nikdy nepochybuj o našom kamarátstve. Toto je iné. Ideš niekam s niekým koho nepoznáš. Nie je vhodný do svojej spoločnosti."

"A kto je?" položila som komplikovanú otázku. Nevedel na ňu odpovedať. Ostalo ticho ako po búrke.